Muž Pri Mori
Jack Benton
Záhada na pobreží Lancashire v severozápadnom Anglicku
John „Slim“ Hardy, ťažký alkoholik a vojak s naštrbenou povesťou, ktorý sa stal potácajúcim sa súkromným detektívom, je najatý na vyšetrovanie Teda Douglasa, investičného bankára, ktorý každý piatok vykĺzne z práce a navštívi opustenú zátoku na pobreží Lancashire. Tam kráča k brehu, otvorí starú knihu a začne nahlas čítať. Jeho žena si myslí, že má s niekým pomer. Slim ho považuje za šialeného. Pravda je neuveriteľnejšia, ako si ktokoľvek dokázal predstaviť. Muž pri mori je senzačný debutový román Jacka Bentona, klasický príbeh lásky, zrady, vrážd a intríg.
Muž pri mori
Záhady Slima Hardy ho #1
Jack Benton
„Muž pri mori“
Autorské Práva © Jack Benton / Chris Ward 2018
Preklad: Adriana Karvaiová
Právo Jacka Bentona / Chrisa Warda na identifikáciu ako autora tohto diela si uplatňuje v súlade so zákonom o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988.
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nemôže reprodukovať, ukladať v systéme vyhľadávania alebo prenášať v akejkoľvek podobe alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predchádzajúceho písomného súhlasu autora.
Tento príbeh je dielom fikcie a je výsledkom autorovej fantázie. Všetky podobnosti so skutočným umiestnením alebo s osobami žijúcimi alebo mŕtvymi sú úplne náhodné.
Contents
Muž pri mori (#ub0a5f5d9-aca0-5822-937d-92068534c55f)
Kapitola 1 (#ueb41e6c6-a0dc-50f1-97a1-affce5d73f97)
Kapitola 2 (#u37ab93ca-6acd-5a56-84c3-86488e5d2b2f)
Kapitola 3 (#uee432d05-6f78-538c-b542-9884d4d1c332)
Kapitola 4 (#ucc38bf73-ab52-57f0-a5af-1acf341f3332)
Kapitola 5 (#u8483a738-b950-5346-9549-e13750190bf6)
Kapitola 6 (#u97e141e8-3246-5838-8e00-a36b11905378)
Kapitola 7 (#u17afa94b-d998-5887-a9e8-5daa02c46ef5)
Kapitola 8 (#ua2d9f1c9-d5de-53da-944e-7ac8b29f3a41)
Kapitola 9 (#u46b86453-8a93-5d4f-9558-eef55d04524e)
Kapitola 10 (#u75077c96-ec74-585f-bced-f382c5b76de0)
Kapitola 11 (#ue7889eac-2343-5932-8a65-f176b178bef7)
Kapitola 12 (#uf9683bd3-b874-5a6b-8b5c-5ad94c1cf7d7)
Kapitola 13 (#u219bcbb4-1836-52cd-a6b2-bf93adb246ff)
Kapitola 14 (#u00f03098-d810-5d18-89d2-c23fe3808740)
Kapitola 15 (#u5d7638b2-7a5c-59d3-bf8b-df654fabf1fc)
Kapitola 16 (#u9a92d021-d551-5026-b5bd-c1c0e3b80793)
Kapitola 17 (#ubd1c8359-e329-546a-adf5-17051832a844)
Kapitola 18 (#u9dc6bb45-ec48-5864-aa49-ef47be9c487e)
Kapitola 19 (#uc1fdd0b7-48bf-5ab5-b9bc-74e6de2e2420)
Kapitola 20 (#uff9c1389-6c4c-5dda-abc5-4af56587ced5)
Kapitola 21 (#u484b965d-c342-535d-a0ad-eee6be3714dc)
Kapitola 22 (#u63e17e2c-9ef8-5c66-9782-10f07390d0e7)
Kapitola 23 (#u729324b6-a51c-56f8-a908-a138f58e74fa)
Kapitola 24 (#ue2deb7da-3682-5dff-8fb0-52b696643649)
Kapitola 25 (#ub265db29-2a6a-561d-b1d7-b53d1396ccae)
Kapitola 26 (#u87cc457a-3857-537e-a7ab-da5c65fc840b)
Kapitola 27 (#ud6a0562c-ef84-5cfa-8c2e-58455d0b7f01)
Kapitola 28 (#u43d7040d-b780-519e-9e7b-679e82bbf387)
Kapitola 29 (#u63c5b6f5-1827-58cb-b87d-3d18ab646ccc)
Kapitola 30 (#u0a5735ad-d1f2-5dc4-8aee-4c41bdf0333c)
Kapitola 31 (#uc19a06a5-8d71-531e-9ca6-09b349920912)
Kapitola 32 (#ue9f40b5a-1b1b-59db-9a30-3f2151e3b2b7)
Kapitola 33 (#ue38ca3a0-5ca5-5139-8b19-d941f87c2273)
Kapitola 34 (#u44fd5972-e3a1-5520-8675-a35209e63978)
Kapitola 35 (#u5c93902c-31c2-5385-a4ed-3022227046a6)
Kapitola 36 (#u57f515b5-6966-5243-9fdb-3e05ff4c3a67)
Kapitola 37 (#u7976f727-8ed5-5444-b295-0c488be136e0)
Kapitola 38 (#uc7c6eb77-03b9-5b3c-8f1f-701d4cd49374)
Kapitola 39 (#u04951e14-c12f-5830-8f2c-a5ee5f1379a7)
Kapitola 40 (#u466b4649-83cc-5565-a447-81a2eab30a43)
Kapitola 41 (#u6d502dd5-16bc-5bcf-80fc-ded879fbe958)
Kapitola 42 (#ucbff80e7-ca47-5fd1-8c0f-f76080022b15)
Kapitola 43 (#u987a421a-b372-5fdc-a13b-082667a52209)
Kapitola 44 (#u977fde50-3e55-56c0-a685-b6728f03a969)
Kapitola 45 (#uc9b0581c-de0e-54e8-8ad0-90ab6726343e)
Kapitola 46 (#udb1baaf4-5892-5d72-87d3-7d52f1048c9d)
Kapitola 47 (#u864ddbf1-e282-5fd6-b058-ff06ea56c8ce)
Kapitola 48 (#u832b1b9f-c7da-5741-a60e-dffa506164d2)
Kapitola 49 (#ub3108fe2-bad1-5163-a12a-83a9f359fe6e)
Kapitola 50 (#u692b92f6-aaa8-55e0-bfa3-b47c8d26d955)
Kapitola 51 (#u1189cf4a-94a3-5743-9ce5-24cd943c5c71)
Kapitola 52 (#udb3cdea0-e9a2-5724-8c7c-390579f2f27e)
Kapitola 53 (#ud2196787-e649-5f2f-a2ce-ec4dd4d1d034)
Kapitola 54 (#ub1939e2d-e49a-54d0-9629-c496bb971633)
Kapitola 55 (#u7ec4df59-5a25-5997-a215-8d81091e8e15)
Kapitola 56 (#ud4e27eb7-2dcf-555e-a51a-66063431c820)
Kapitola 57 (#u54ec32be-5121-5a53-ac57-a4b22a10161d)
Kapitola 58 (#u52050ec0-f2f9-560d-b59b-80060baf8840)
Muž pri mori
Záhady Slima Hardy ho #1
Jack Benton
Preklad: Adriana Karvaiová
1
Zelený sedan bol zaparkovaný na vrchu pláže, jeho motor bežal, z jeho výfuku sa valili kúdoly čierneho dymu. Opito tancujúca čiara po kľúči, evidentne dôkaz niekoho zlosti, sa tiahla spod ľavého zrkadla vozidla tesne nad okraj zadného kolesa.
Slim Hardy zo svojho výhodného miesta na nízkom výbežku smerom na juh pláže sklopil ďalekohľad, pozorne skúmal pláž, až kým nezbadal pri pobreží postavu, potom ho opäť zdvihol. Jedným prstom nastavoval zaostrenie, až kým muža nevidel celkom jasne.
Ted Douglas, oblečený v pršiplášti na svojom pracovnom oblečení, bol na pláži sám. Jediný rad stôp vo vlhkom piesku tiahol späť na skalnaté pobrežie.
V rukách červených od mrazivého vetra držal Ted knihu s obalom otočeným smerom von. Strieborný dizajn na čiernom podklade, z tejto vzdialenosti boli slová nečitateľné. Slim si prial, aby sa mohol priblížiť bez toho, aby ho niekto videl, ale skalné planiny pobrežia a rozľahlé prírodné bazény neponúkali žiadne krytie.
Keď sa sivomodré vlny vlnili a driapali okolité skaly, Ted zdvihol ruku a nad vetrom, ktorý prúdil okolo základne týčiaceho sa severného útesu, bolo počuť iba slabý výkrik..
„Čo to vlastne robíš?“ Zamrmlal Slim. „Tam dole nie je nikto iný, či?”
Odložil ďalekohľad a z vrecka vybral digitálny fotoaparát. Urobil jeden záber auta a jednu fotku Teda. Päť týždňov po sebe Slim zachytával rovnakú dvojicu fotografií. Emme Douglasovej, Tedovej manželke, ešte nemal čo povedať, pretože aj keď začínala tlačiť na výsledky, stále nebolo o čom referovať.
Niekedy si prial, aby Ted knihu odložil, vytiahol udicu a vec by bola vybavená.
Slim si spočiatku myslel, že Ted číta, ale spôsob, akým voľnou rukou gestikloval pri mori, dával jasne najavo, že buď cvičí reč, alebo recituje verš. Prečo alebo komu Slim vôbec netušil.
Prešiel na trávu vlhkú od morského postreku, aby sa cítil pohodlne. Teraz už nebolo čo robiť, iba sa pozerať, čo Ted urobí ďalej, či dnes urobí to isté, čo predošlé štyri piatky: ísť späť na pláž, oprášiť si piesok z oblečenia a topánok, vliezť do svojho auta a odísť domov.
Napokon tak aj urobil.
Slim ho ležérne nasledoval, napäté nutkanie sa z neho za posledný mesiac už striaslo. Rovnako ako predtým, Ted išiel pätnásť míľ späť do Carnwellu, stiahol sa na svoju príjazdovú cestu a zastavil svoje auto. S novinami pod jednou rukou a kufríkom pod druhou zamieril do pohodlného domu, kde cez okno jedálne s otvorenými závesmi Slim sledoval, ako bozkáva Emmu na líce. Keď Emma zamierila späť dverami do kuchyne a Ted sedel v kresle, Slim preradil do neutrálu, uvoľnil brzdu a nechal auto odvaliť sa z kopca dole. Len čo bol v bezpečnej vzdialenosti, naštartoval motor a odišiel.
Znovu nemal Emme čo hlásiť. Jedna vec bola istá: neexistoval žiadny mimomanželský pomer, iba ten zvláštny rituál vedľa mora.
Možno Ted, investičný bankár cez deň, bol tajným fanúšikom Coleridge a potichu vykĺzol z práce každý piatok popoludní presne o 14:00, aby divokému oceánu vášnivo rozprával príbehy o albatrosoch a zamrznutom pobreží.
Emma, samozrejme, ako väčšina spokojných manželiek po tom, čo ich prekvapivý objav vytrhol z ich komfortnej zóny, mala podozrenie na milenku.
Slim potreboval platiť nájomné, financovať svoj zvyk nasávať a zvedavosť, ktorú potreboval ukojiť.
Vychutnávajúc si veľký pohár červeného a kari z mikrovlnky si prezeral poznámky a hľadal zvláštnosti. Kniha, samozrejme, bola jedna z nich. Škriabanec na aute. Že Ted zdokonalil rituál. Emma povedala, že Ted si brával pol dňa voľna v piatky už tri mesiace, ale prišla na to až vtedy, keď potrebovala urgentne zavolať do kancelárie.
Súrny telefonát.
Urobil si poznámku, aby sa jej na ten hovor spýtal, ale jeho význam bol obmedzený, keďže Tedov rituál trval už tak dlho.
Bolo tu aj niečo iné, niečo očividné, čo nedokázal celkom vyjadriť. Mal to na jazyku, ale mimo dosahu slov.
Existovali ďalšie premenné, ktoré prečiarkol. Za päť týždňov, počas ktorých ho Slim sledoval, rituál trval tridsať minút až hodinu a štvrť. Ted si náhodne vyberal parkovacie miesto. Niekedy nechal motor bežať, niekedy nie. Zakaždým menil svoje prístupové a spiatočné trasy, ale nie tak, akoby to robil náhodne. Jazdil tak pomaly, že Slim - minimálne v mladosti – by mohol ísť na bicykli. Jeho pohodová jazda sa mu dávala tušiť, že mu vlastne dáva čas premýšľať. Bolo to zvláštne pre muža ako bol Ted, čoho bol Slim svedkom pri iných pozorovaniach, že každý deň jazdil do práce priamo ako šíp a z domu odchádzal v čase, ktorý mu nedával ani päť minút navyše na blúdenie.
Nech už bol dôvod Tedovho čudného rituálu pri mori akýkoľvek, Slima sa z neho cítil, ako ryba vyhodená z vody búrlivým prílivom.
2
V nedeľu sa Slim vydal autom na Tedovu pláž. Na starej mape, ktorú kúpil v antikvariáte, nebola pomenovaná, bola to len úzka zátoka s útesmi stúpajúcimi k hranatým výbežkom na oboch stranách, ktorá ako zaťaté päste obra objímala Írske more. Keď bol príliv, pláž bola kamenistá a polkruhová, ale pri odlive sa pred vlnami odokrylo pekné pole šedo-hnedého piesku.
Zopár psíčkarov a rodinka šplhajúca sa po skalných bazénoch boli jedinými návštevníkmi v tento veselý októbrový deň. Slim sa zatúlal k brehu - more sa dnes ticho vlnilo, najpokojnejšie, ako to kedy videl - a pohľadom na oblasť južného útesu, odkiaľ sledoval Teda, zmeral svoju približnú polohu pri poslednej príležitosti, čo ho videl.
Len obyčajný fliačik piesku. Stál takmer uprostred, s niekoľkými kameňmi na jednej strane, malými dunami piesku a ďalšími skalnými bazénmi na druhej. Mokrý piesok pri jeho nohách mu premáčal topánky. Voda bola vpredu, za sivou čiarou.
Otočil sa na odchod, keď ho vtom pozdravil psíčkar. Jack Russell preletel cez piesok, keď muž, fúzatý a plešatý, zabalený v hrubej tvídovej vetrovke, otáčal vodítko okolo svojej ruky ako detské laso.
„Vyzerá to tu pekne, však?“
Slim prikývol. „Keby bolo teplejšie, aj by som si zaplával.“
Muž zastal a natiahol hlavu. Rýchle oči si obzerali Slima hore a dole. „Vy nie ste odtiaľto, však?”
Slim pokrčil ramenami, čo mohlo znamenať áno aj nie. „Žijem v Yattone, pár kilometrov východne od Carnwellu. Nie, my, vnútrozemskí ľudia, sa na pobrežie príliš často nedostaneme.“
„Poznám Yatton. Dobrý trh v sobotu.” Muž sa otočil a pozrel sa na more. „Ak ste dosť veľký blazon na to, aby ste sa ponorili do tejto vody, dávajte si pozor na spätné prúdy. Sú smrteľné.“
Povedal to s istotou, ktorá Slimov chrbát obliala zimomriavkami.
„Ach, určite dám,” povedal Slim. „Aj tak je príliš zima.”
„Vždy je tu príliš zima,“ povedal muž. „Ak chcete slušné kúpanie, choďte do Francúzska.” Potom sa dotkol rukou svojho čela a dodal: „Dovi.”
Slim sledoval, ako muž odchádza cez pláž, pes okolo neho robí široké kruhy, čľapkajúc sa v malých kalužiach, ktoré zanechal klesajúci odliv. Muž, príležitostne skákajúci cez hlbšie kaluže v piesku, pokračoval vo svojich točivých pohyboch s vodítkom v ruke, aby čoskoro naň svojho psa priviazal. Keď ho už Slim viac nepočul, zacítil rastúci pocit osamelosti, akoby prišla čudná vlna, ktorá mu špliechala okolo členkov. Keď vietor nabral na sile, zamieril späť k svojmu autu. Ako odbočoval z poľného parkoviska na pobrežnú cestu, všimol si, že niečo ležalo v podraste priamo vo vnútri križovatky.
Odstavil auto nabok, vystúpil a vytiahol predmet z buriny. Sieť ostružiniek, ktorá ho obopínala, škriabala starý drevený povrch a zdráhala sa ho pustiť.
Tabuľka s nápisom, hrdzavá a vyblednutá.
Na spodku Slim čítal:
CRAMER COVE
Zákaz plávania po celý rok
Nebezpečné spätné prúdy
Slim podoprel značku hore o živý plot, ale tá stratila rovnováhu a spadla na zem lícom dole. Po chvíli premýšľania ju nechal ležať a vrátil sa k svojmu autu.
Keď odchádzal hore kľukatou pobrežnou cestou, ktorá pretínala dva vysoké živé ploty a sťa had viedla do strmého údolia, premýšľal o tom, čo mu povedal psíčkar. Značka vysvetľovala, prečo videl tak málo ľudí, a hoci neboli informácie o spätných prúdoch zreteľne zobrazené, miestni o nich museli dobre vedieť.
S názvom pre pláž mal však teraz aspoň nejaké vodítko.
3
V pondelok zorganizoval stretnutie s Emmou Douglasovou, aby ju informoval o novinkách.
„Som blízko prelomu,“ uviedol. „Potrebujem ešte pár týždňov.“
Emma, príliš módne oblečená, ale inak jednoduchá žena okolo päťdesiatky, si stiahla okuliare, aby si pretrela oči. Niekoľko málo vrások a vlasy so sotva badateľným šedým podtónom naznačovali, že manžel, ktorý raz za týždeň zmizol na niekoľko hodín, bol tým, čo nazývala utrpením..
„Poznáte jej meno? Stavím sa, že je to tá…”
Slim zdvihol ruku a jeho prísny vojenský pohľad bol stále dosť silný na to, aby prerušil jej slová v polovici vety, hoci ho rýchlo zmiernil letmým úsmevom.
„Je lepšie, keď najskôr zhromaždím všetko, čo môžem,“ povedal. „Nechcel by som vydávať domnienky za pravdu.“
Emma vyzerala frustrovaná, ale po chvíli pauzy prikývla. „Rozumiem,“ povedala, „ale musíte si uvedomiť, aké ťažké je to pre mňa.“
„Verte mi, ja viem,“ povedal Slim. „Moja žena utiekla s mäsiarom.“
A ťahal si prsty s nesprávnym mužom so žiletkou, výsledkom čoho bolo prepustenie z armády a trojročný podmienečný trest odňatia slobody. Našťastie pre jeho slobodu aj imidž obete, polovica fľaše whisky zredukovala jeho cieľ s mužom zviazaným v tme.
„Rozumiem,“ dodal. „Potrebujem, aby ste pre mňa niečo urobili.”
„Čo?”
Podal jej malý plastový predmet. „Nosí vetrovku, keď... keď ho vidím. Zabaľte toto do malého kúska látky a zasuňte do vnútorného vrecka. Poznám také bundy. Vo vnútornej výstelke majú viac vreciek. Nikdy si to nevšimne.“
Zdvihla predmet a otočila ho. „Je to USB kľúč.“
„Má dizajn, aby to tak vyzeralp. Pre prípad, že sa nájde. Je to diaľková automatizovaná ploštica. Vojenská vecička.“
„Ale čo keď skontroluje, čo je na ňom?“
„To neurobí.“
A ak by to predsa len urobil, videl by priečinok s predinštalovanou pornografiou, aby ho rýchlo hodil do najbližšieho koša, ak by Ted mal v sebe aspoň štipku slušnosti, pričom by maličký mikrofón skrytý za puzdrom USB zostal nezistený.
„Verte mi,“ povedal Slim v nádeji, že to znie autoritatívne. „Som profesionál.“
Emma nevyzerala presvedčene, ale placho sa na neho usmiala a prikývla.
„Urobím to dnes večer,“ povedala.
4
Nasledujúci piatok dorazil Slim do Cramer Cove pár hodín predtým, ako očakával, že sa objaví Ted, pretože chcel nájsť dobré miesto na nastavenie svojho záznamového zariadenia. Zvyčajne sledoval Teda z trávnatej oblasti neďaleko pobrežnej cesty, ale tentoraz vystúpil o niečo vyššie a vybral si trávnatú rímsu, z ktorej mal stale dobrý výhľad na pláž, ale ktorá bola tiež skrytá pred zrakmi kohokoľvek, kto by sa mohol tadiaľto túlať. Tam s nepremokavou fóliou pre prípad dažďa nastavil svoje záznamové zariadenie a posadil sa, aby počkal.
Ted dorazil niečo po druhej. Celý deň pršalo a celý deň sa Slim mračil, pretože sa počasie zhoršovalo a hrozilo, že jeho záznam bude narušený, lebo na jeho nepremokavej plachte silnel dážď. Ted v pršiplášti prešiel k okraju vody a zaujal svoju obvyklú pozíciu. Dnešný príliv bol teraz v polovici pláže. Ted bol sám; posledný psíčkar išiel domov pol hodiny pred jeho príchodom.
Ted si čupol a vybral knihu. Oprel si ju o koleno, potom sa predklonil, takže ho kapucňa chránila pred dažďom. Potom začal čítať a cez Slimove slúchadlá praskal tlmený hlas.
Prvých pár sekúnd Slim dolaďoval frekvenciu, pretože určite zachytil aj niečo iné ako Tedov hlas. Tieto slová boli bláznivé, ale Tedove gestá zodpovedali stúpaniu a klesaniu intonácie, takže sa Slim posadil späť do trávy a počúval. Ted niekoľko minút hučal, na chvíľu sa odmlčal a potom začal odznova. Slim zistil, že jeho pozornosť sa stráca, keď sa snažil porozumieť týmto slovám. V čase, keď Ted prosil v angličtine: „Prosím, povedz mi, že mi odpustíš,“ Slim niekoľko minút študoval jemne sa valiace vlny a premýšľal o niečom inom.
Slim sa z ľahu posadil, keď Ted strčil knihu späť do vrecka kabáta. Po poslednom pohľade na more sa Ted otočil a kráčal späť k svojmu autu so sklonenou hlavou. Slim začal napchávať výstroj do tašky. Prsty mu tŕpli, myseľ mu bežala na plné obrátky. Z niečoho mal nedobrý pocit, akoby zasahoval do činu, ktorý bol súkromný a nikdy by nemal byť zdieľaný. Keď zdvihol zrak a videl, ako Tedovo auto odchádza z parkoviska, vedel, že by ho mal nasledovať, že dnes by mohla byť tá noc, keď Ted vyrazí do náručia nejakej doteraz nevidenej milenky, ale bol paralyzovaný a uväznený hrozbou toho, čo by mohli Tedove slová prezrádzať.
5
Ešte stále sa nerozhodol, čo robiť so záhadným záznamom. Tú noc sa Slimovi snívalo o nárazových vlnách a šedo-modrých ramenách, ktoré sa načahovali z mrazivých hlbín, aby ho stiahli dolu.
Slim si bol vedomý toho, že jeho prepustenie sa blíži, a preto zachránil z armády, čo sa dalo, a za tých pätnásť rokov odvtedy, a najmä za posledných päť, dobre využil svoje kontakty, keď po sérii slabo platených pracovných miest v kamiónovej doprave začal pôsobiť ako súkromný vyšetrovateľ. Neskôr, na druhý deň ráno s miskou kukuričných lupienkov v ruke - postrašenou trochou whisky - zavolal starému priateľovi, ktorý sa špecializoval na cudzie jazyky a preklady.
Kým čakal na odpoveď, vliezol späť do postele a vytiahol si starý notebook na kolená. Internet s trochou snahy začal odhaľovať odpovede.
Cramer Cove nebol zaradený medzi najlepšie turistické miesta na pobreží Lancashire už viac ako tridsať rokov. Podľa webovej stránky miestnej samosprávy bolo kúpanie zakázané po lete 1952, keď si silné spätné prúdy vyžiadali v priebehu niekoľkých týždňov tri ľudské životy. Pre akýkoľvek druh vodných aktivít zaznel umieračik a na letovisko Cramer Cove sa časom úplne zabudlo, lebo miestni obyvatelia aj turisti opustili malebnú zátoku pre nevýrazné, ale bezpečnejšie piesky Carnwell a Morecombe. Niekoľko neoblomných duší to však zjavne neodradilo, pretože od začiatku 80. rokov boli známe ďalšie štyri úmrtia, a hoci okolnosti okolo každej boli dosť záhadné, všetky boli oficiálne pripísané utopeniu.
Ako čítal o vlákne tragédií viac a viac, Slim ani trochu nemal náladu prehĺbiť svoje pátranie. Jeho jedna aktívna cesta počas prvej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zničila väčšinu jeho zvedavosti. Existovala úroveň, pri ktorej by nutkanie vedieť viac malo byť automaticky natrvalo deaktivované a už sa cítil hlboko pod ňou, ale teraz bol na inej výplatnej páske a jeho nájom sa sám od seba nezaplatí.
Porovnal si dátumy a vek. Ted Douglas mal päťdesiatšesť, takže v roku 1984 by mal dvadsaťtri.
A tu bola ona.
25. októbra 1984. Dvadsaťjedenročná Joanna Bramwell sa pravdepodobne utopila v zátoke Cramer Cove.
Nariekal Ted nad stratenou láskou? Podľa podrobností, ktoré Slim požadoval od Emmy Douglasovej, sa zoznámili a zosobášili v roku 1989. Joanna Bramwell bola vtedy mŕtva už päť rokov.
Slim bol rád, že sa nejednalo o žiaden románik. Bolo to príliš bežné, svojím spôsobom by to bolo sklamaním.
Internet vyriekol svoj ortieľ nad príčinou smrti a viac nepovedal, takže Slim v chladné ráno priviedol späť k životu svoju starú Hondu Jazz a odišiel do knižnice v Carnwelle, aby sa pohrabal v archívoch novín.
Tri obete nasledujúce po Joanne boli tínedžer, dieťa a staršia pani. Keď sa Slim dostal na stránku, ktorá obsahovala článok o Joanninej smrti, zistil, že stránka je rozmazaná, akoby poškodená vodou, a slová sa navzájom prelínali, boli nečitateľné.
Knihovník napriek Slimovým protestom tvrdil, že žiadna iná kópia nebola. Odpoveďou na jeho žiadosti o informácie o príčine škody bolo myknutie plecom.
„Hľadáte článok o mŕtvom dievčati?” Spýtal sa knihovník, muž okolo tridsiatky, ktorý vyzeral ako neúspešný prozaik, odetý do roláku, vzorovanej šatky a okuliarov s drôteným rámom. „Možno niekto nechce, aby ste si ho prečítali.“
„Nie, možno nie,“ povedal Slim.
Mladý knihovník žmurkol, akoby to bola nejaká hra. „Alebo človek, ktorého chcete vykopať, si neželá byť rušený.”
Slim vystrúhal nútený úsmev a posnažil sa aj o povinný chichot, ale keď vychádzal z knižnice, cítil iba frustráciu. Joanna Bramwellová, zdá sa, skutočne chcela ostať odpočívať v pokoji.
6
Armáda, napriek všetkej svojej prísnosti a pravidlám, naučila Slima vynaliezavosti a urobila z neho majstra masiek, ktoré mohol podľa ľubovôle meniť. Vyzbrojený prázdnym zošitom a perom zapožičaným na neurčito od miestnej pošty strávil niekoľko hodín maskovaním sa za miestneho dokumentaristu, s fľaškou vo vrecku klopal na jedne dvere za druhými a kládol otázky iba tým starším, ktorí možno niečo vedeli, a zahováral, aby odvrátil pozornosť príliš mladých, ktorí by mu tak či onak nepomohli.
O deväť ulíc a žiadne ďalšie podstatné kroky neskôr sa opitý a vyčerpaný vrátil k zmeškanému hovoru na pevnú linku svojho bytu od Kaya Skeltona, svojho kamaráta z armády, ktorý teraz pracoval ako forenzný lingvista.
Zavolal mu späť.
„Je to latinčina,“ povedal Kay. „Ale ešte archaickejšia ako obvykle. Druh latinčiny, ktorý by všeobecne nepoznali ani ľudia, ktorí po latinsky hovoria.“
Slimovi došlo, že Kay zjednodušuje zložitý koncept, ktorému by možno nerozumel. Pokračoval vysvetlením, že tieto slová boli výzvou k mŕtvym, nárekom nad stratenou láskou. Ted prosil o vzkriesenie, návrat.
Kay si preštudoval prepis online a zistil, že ide o priamy citát, ktorý bol prevzatý z publikácie z roku 1935 s názvom Myšlienky na mŕtvych.
„Pravdepodobne si knihu kúpil v nejakom bazári,“ tvrdil Kay. „Už päťdesiat rokov sa netlačí. Aký človek chce niečo také? ‘
Slim neodpovedal, pretože, úprimne povedané, nemal ani tušenia.
7
Ďalší týždeň predstierania pátrania priniesol Slimovi ďalšiu stopu. Pri zmienke o Joanninom mene sa objavil úsmev na tvári starej dámy, ktorá sa predstavila ako Diane Collinsová, miestny nikto. Prikývla s takým nadšením ako niekto, kto už dlho nemal hosťa, a potom pozvala Slima, aby si sadol do svetlej obývacej izby s výhľadom na upravený trávnik vedúci k úhľadnému oválnemu jazierku. Jediné, čo nebolo na mieste, bola ostružina, ktorá sa predierala hore dreveným plotom v zadnej časti záhrady. Slimovi, ktorého znalosť záhradníctva sa rozšírila len tak ďaleko, že občas odhrnul burinu na prednom schodisku jeho budovy, napadlo, či to môže byť skutočne ker ruže bez kvetov?
„Bola som učiteľkou Joanny,“ skonštatovala stará dáma a rukami obopla šálku slabého čaju, ktorý mala vo zvyku otáčať v prstoch, akoby sa snažila zabrániť artritíde. „Jej smrť šokovala všetkých v komunite. Bolo to také nečakané a bolo to také milé dievča. Také chytré, také krásne. Chcem tým povedať, že v tej triede boli riadni nespratníci, ale Joanna bola taká dobre vychovaná.”
Slim trpezlivo počúval, keď Diane začala dlhý monológ o zásluhách dávno mŕtveho dievčaťa. Keď si bol istý, že to nesleduje, vytiahol z vrecka ploskačku a nalial si do čaju kvapku whisky.
„Čo sa stalo v deň, keď sa utopila?“ Spýtal sa Slim, keď sa Diane začala zaoberať rozprávkami o svojich učiteľských časoch. „Nevedela o spätných prúdoch v Cramer Cove? Myslím, že Joanna nebola prvá, ktorá tam dole zomrela. Ani posledná.“
„Nikto nevie, čo sa skutočne stalo, jej telo však našiel skoro ráno po odlive niekto, kto venčil psa. Do tej doby už samozrejme bolo neskoro.“
„Zachrániť ju? No…“
„Na jej svadbu.“
Slim sa vystrel. „Ako prosím?“
„Zmizla noc pred svojím veľkým dňom. Bola som tam, medzi hosťami, keď sme na ňu čakali. Samozrejme, každý predpokladal, že sa na neho vykašlala.“
„Ted?”
Starká sa zamračila. „Kto?“
„Jej snúbenec? Volal sa…”
Pokrútila hlavou a stareckými škvrnami posiatou rukou mávla and Slimovým návrhom.
„Na meno si už nespomínam. Pamätám si však jeho tvár. Obrázok bol v novinách. Nikdy by nemali fotografovať človeka so zlomeným srdcom. Aj keď, síce, sa povrávalo...“
„Čo také?”
„Že ju zhodil. Jej rodina mala peniaze, on nie.“
„Ale pred svadbou?”
„Preto mi to nikdy nedávalo zmysel. Existujú aj lepšie spôsoby, ako sa s niekým rozísť, no nie?“
Diane sa neho uprene zadívala, až Slim mal pocit, že sa mu diva rovno do duše. Ja som nikdy nikoho nezabil, Slim jej chcel povedať. Možno som to raz skúsil, ale som to neurobil.
„Prebehlo vyšetrovanie?“
Diane pokrčila plecami. „Samozrejme, ale nie dôkladné. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. V tých časoch zostávalo veľa trestných činov nevyriešených. Nemali sme všetky tieto forenzné veci a DNA testy a všetko, čo teraz vidíte v televízii. Kládli otázky - pamätám si, že aj ja som bola na výsluchu - ale bez dôkazov čo mohli urobiť? Odpísalo sa to ako nešťastná náhoda. Z nejakého hlúpeho dôvodu išla večer pred svadbou plávať, dostala sa z hĺbky a utopila sa.”
„Čo sa stalo s jej snúbencom?“
„Odsťahoval sa, naposledy čo som počula.”
„A čo ich rodiny?“
„Počula som, že jeho odišla do zámoria. Jej sa presunuli na juh. Joanna bola jedináčik. Jej matka zomrela mladá, ale jej otec zomrel len vlani. Rakovina.” Diane si povzdychla, akoby to bola vrchol tragédie.
„Viete o niekom inom, s kým by som sa mohol porozprávať?”
Diane pokrčila plecami. „V okolí možno sú starí priatelia. To neviem. Ale buďte opatrný. Ľudia o tom nehovoria.“
„Prečo?”
Stará dáma položila čaj na konferenčný stolík so sklenenou doskou na tropické motýle na jeho povrchu.
„Carnwell býval oveľa menší ako je dnes,“ uviedla. „V dnešnej dobe sa z neho stalo niečo ako mesto pre dochádzajúcich. Teraz môžete ísť do obchodov bez toho, aby ste videli jedinú známu tvár. Voľakedy tomu tak nebolo. Každý každého poznal a ako každá uzavretá komunita sme mali veci, ktoré sa von nevynášali.“
„Čo môže byť také zlé?“
Stará pani sa otočila a pozrela sa von z okna. V odraze Slim videl, ako sa jej chvela pera.
„Sú ľudia, ktorí veria, že Joanna Bramwellová je stále s nami. Totiž... že stále máta.“
Slim ľutoval, že si do čaju nedal väčšiu dávku whisky. „Nerozumiem,“ povedal a vystrúhal nútený úsmev. „Duch?”
„Vysmievate sa mi, pane? Asi by ste mali…“
Slim sa postavil skôr ako ona a zodvihol ruky do vzduchu. „Prepáčte, madam. Iba mi to všetko znie nezvyčajne.“
Žena znovu pozrrela von z okna a niečo si zamrmlala popod nos. „Prepáčte, nepočul som.”
Pohľad v jej očiach mu privolal triašku do celého tela. „Povedala som, že by ste tak nehovorili, keby ste ju videli.”
Ako keby sa batéria úplne vyčerpala, Diane už nepovedala nič zaujímavé. Slim prikyvoval, keď ho viedla späť k vchodovým dverám, ale jediné, na čo dokázal myslieť, bol pohľad v Dianiných očiach a to, ako ho prinútil zamyslieť sa nad možným a nemožným.
8
Pri tanieri zohriatej pizze Slim hútal nad tým, čo by mal povedať Emme.
„Myslím si, že môj manžel má pomer,“ začal prvý odkaz od Emmy na Slimovom mobile. „Pán Hardy, mohli by ste mi, prosím, zavolať?”
Romániky sa dali ľahko dokázať alebo vyvrátiť malým špehovaním a niekoľkými fotografiami; pre súkromných vyšetrovateľov to bola malina, ľahký spôsob platenia hypotéky. Touto prácou sa už v minulosti zaoberal. Ale Ted bol jasný, pokiaľ teda nebolo možné mať pomer s duchom utopeného dievčaťa.
Emma sa ponúkla, že zaplatí za informácie, a Slimov účet sa stenčoval. Ako však mohol vysvetliť rituál, ktorý Ted vykonával každý piatok popoludní?
Dohodol si stretnutie s Kayom v miestnej kaviarni.
„Ide o starodávny rituál,“ povedal mu Kay. „Vyzýva putujúceho ducha, aby sa vrátil na miesto, ktoré nazýva domov. Žiada ducha, aby sa k nemu vrátil. Porovnal som časť textu s rukopisom, ktorý som našiel v online archíve, ale iná časť bola zmenená. Je to drsné, gramatika trochu neistá. Myslím, že to urobil tvoj subjekt sám.“
„A o čom to je?”
„Prosí o druhú šancu.“
„Si si istý?”
„Úplne. Ale tón... tón je mimo. Môže to byť aj chyba prekladu, ale... hovorí, to tak, akoby sa stalo niečo zlé, ak sa ona nevráti.“
Kay súhlasil s prekladom rituálu aj z nasledujúceho týždňa, aby zistili, či dôjde k nejakým zmenám, ale Slim s poľutovaním skonštatoval, že tentokrát bude potrebovať niečo konkrétne.
Slim potreboval Emme niečo povedať. Skutočné aj možné výdavky sa začali zvyšovať. Najprv sa však pokúsil brnknúť na ďalšiu zo svojich rozstrapkaných vojenských strún, aby zistil, či dokáže odokryť z pozadia trochu viac.
Ben Orland predtým, ako nastúpil na miesto dozorcu v Londýne, pracoval na vojenskej polícii. Zatiaľ čo tón jeho hlasu bol dosť chladný, aby Slimovi pripomenul hanbu, ktorú priniesol svojej divízii, Ben sa ponúkol, že pre Slima zavolá starému priateľovi, šéfovi miestnej polície v Carnwelle..
Policajný šéf však nemal vo zvyku volať späť internetovým súkromným detektívom.
Slim sa rozhodol zhromaždiť, aké informácie mal doteraz k dispozícii, posunúť to všetko Emme a nechať to tak. Koniec-koncov, dostal dohodnutú odmenu a ak by chcel pátrať hlbšie, bolo by to na úkor jeho času a na jeho náklady.
Najskôr sa prešiel okolo Cramer Cove, len tak z prechádzky. Chcel vyskúšať, či by ho divoké prímorské planiny mohli inšpirovať.
Bol štvrtok a pláž bola opustená. Vďaka kľukatej prístupovej ceste s početnými výtlkmi, ktoré boli miestami také rozbité, že to pripomínalo skôr poľnú cesta než prímestskú komunikáciu, nebolo prekvapením, že Cramer Cove nebol populárny. Napriek tomu na vrchole pláže našiel kamenné základy, ktoré naznačovali, že v dávnych dobách sa tešil oveľa väčšej popularite.
Na plošine nad pobrežím našiel Slim kúsky dreva ležiace v burine a stále boli viditeľné stopy krikľavej farby. Zavrel oči a otočil sa, dýchal vôňu morského vzduchu a predstavoval si pláž preplnenú turistami, ktorí sedia na osuškách, jedia zmrzlinu a hrajú sa s loptičkami na piesku.
Keď otvoril oči, v diaľke niečo stálo pri okraji vody.
Slim prižmúril oči, ale tie už neboli také, ako kedysi. Potľapkal si vrecko po bunde, ale ďalekohľad nechal v aute.
Tá vec tam stále bola, hromada šedého a čierneho v ľudskom tvare. Voda sa trblietala na jej oblečení, v dlhých vláknach zamotaných vlasov.
Ako ju Slim sledoval, pomaly sa opäť stratila vo vode a bola preč.
Dlho sa na to díval, zmätený a ako plynuli minúty, začal pochybovať, či vôbec niečo videl. Možno len tieň, keď ponad pláž prešiel mrak. Alebo dokonca niečo, čo nie je vôbec ľudské, jeden zo sivých tuleňov, ktoré obývali túto časť pobrežia.
Skúšal si spomenúť, koľko drinkov dnes mal. Obvyklý štamperlík v rannej káve - alebo to boli dva? - pri obede a možno jeden predtým, ako sa vydal na cestu.
Možno by bolo načase zvážiť mierne obmedzenie. Hral ruletu zakaždým, keď nastúpil do auta, avšak tak dlho trénoval potláčanie viny a hanby zo svojej vlastnej existencie, že si to dnes už sotva všimol.
Na prstoch rátal vypité drinky, keď si uvedomil, že odliv ešte nebol celkom dole. Keby tam niečo naozaj bolo, boli by v mokrom piesku viditeľné stopy.
Slim vyliezol na hrdzavú kovovú bariéru, ponáhľal sa po skalnatom pobreží a prešiel naprieč pieskom. Dávno predtým, ako dosiahol hranicu s vodou, vedel, že jeho hľadanie je márne. Piesok bol hladký, všimol si iba zvlnenie, ktoré zanechala ustupujúca voda.
Než sa vrátil do svojho auta, presvedčil sám seba, že postava, ktorá ho sledovala z pobrežia, bola len výplodom jeho fantázie.
Napokon, čo iné by to mohlo byť?
9
Nasledujúci piatok Ted zopakoval svoj rituál ako obvykle. Slim uvažoval, že sa ráno stretne s Emmou a potom ju vezme so sebou, aby jej dokázal svoj príbeh, ale po noci naplnenej divnými snami o morských démonoch a rútiacich sa vlnách si to rozmyslel. Pri sledovaní Teda z tej istej trávnatej rímsy, z ktorej ho pozoroval posledných päť týždňov, sa cítil zvláštne zbytočne, akoby narazil na tehlovú stenu a už nemal kam ísť.
Keď sa Ted vracal späť na pláž, kopol do vyblednutých ružových zvyškov plastového rýľa a Slim sa rozhodol, že treba ešte kopať hlbšie.
Usúdil, že sobota a nedeľa sú dni, keď bude väčšina ľudí doma, a tak blúdil po uličkách, klopal na dvere a kládol otázky vo svojej novej maske ako falošný dokumentarista. Len málo ľudí mu venovalo svoj čas a keď sa zastavil v troch krčmách Carnwell, aby dal dokopy to, čo sa doteraz dozvedel, pochyboval, že je v takom stave, aby dosiahol nejaký pokrok.
Potkýnal sa po poslednej ulici na severnom okraji mesta, keď zrazu zaznela siréna, aby ho upozornila na policajné auto za ním.
Slim sa zastavil a otočil, opierajúc sa o stĺp lampy, aby chytil dych. Policajt stiahol okno a zamával Slimovi, aby nastúpil.
Muž mal okolo päťdesiatky, o desať rokov viac než Slim, ale vyzeral fit a zdravo, bol to muž, ktorý na raňajky jedol müsli a pomarančový džús a ktorý chodil na obed. Slim s láskou spomínal na dni, keď videl, ako na neho zízal taký muž, ale bolo to už pár rokov, čo jediné zrkadlo v jeho byte spadlo a rozbilo sa, a nikdy sa na svoj odraz vo výkladoch príliš uprene nepozeral, aby nemal smolu.
Policajt sa usmial. „O čo ide? Tri telefonáty dnes. Dvojnásobok týždenného priemeru. Ktorý dom plánuješ vykradnúť?”
Slim si povzdychol. „Myslím, že keby som si mal vybrať, išiel by som do toho zeleného na Billing Street. Číslo šesť to bolo? Manžel v práci a dva Medvede na príjazdovke? Už podľa hukotu klimatizácie bolo jasné, že dom je pokladom. Chcem tým povedať, kto má klímu v severozápadnom Anglicku? Už by som tam bol, ale nerád by som riskoval, že alarm vo dverách bude mať priame policajné prepojenie.“
„Tak je. Terry Easton je miestny právnik.“
„Pijavica.”
„Máš pravdu. Takže hádam, pán…“
„John Hardy. Volajte ma Slim. Každý ma to volá.”
„Slim?”
„Nepýtajte sa. Je to dlhý príbeh.”
„Ako si želáte. Takže, hádam, pán Hardy, že vás miestne mýty a legendy v skutočnosti nezaujímajú. Čo ste, tajný Scotland Yard?”
„Bodaj by. Vojenské spravodajstvo, prepustený. Napadol som muža, ktorý vlastne neobrábal moju ženu. Odsedel som si a ostali mi predchádzajúce zručnosti a problém s pitím.“
„A teraz čo?”
„Súkromné očko. Pracujem väčšinou okolo Manchestru. Hlad ma privial až na sever.” Pohladil sa po bruchu. „Nenechajte sa oklamať. Je to iba pivo a voda.“
Ako by si nebol istý, kde je hranica medzi pravdou a Slimovým humorom, muž sa pokúsil o úškrn. „No, pán Hardy, volám sa Arthur Davis. Som hlavným inšpektorom našej malej polície tu v Carnwell, aj keď s veľkosťou našej sily si titul sotva zaslúžim. Evidentne ste sa ma pokúsili kontaktovať ohľadom odloženého prípadu. Joanna Bramwellová?“
„Takto obvykle voláte späť?“
Artur sa zasmial, barytón, ktorý rozozvučal Slimove uši. „Mal som namierené domov. Myslel som si, že si na vás posvietim. Teraz mi chcete povedať, o čo ide? Ben Orland je starý priateľ a to je jediný dôvod, prečo som vôbec uvažoval, že s vami budem hovoriť. Existujú odložené prípady a potom je tu aj prípad Joanny Bramwellovej. Táto komunita bola vždy rada uzavretá.“
„Nejaký konkrétny dôvod?“
„Prečo to vlastne chcete vedieť?“
Arthur bez toho, aby sa pýtal, vošiel k okienku McDonald’s a daroval Slimovi pariacu sa šálku čiernej kávy.
„Dávam si tri cukry,” povedal Arthur a roztrhol vrecúško. „Vy?“
Slim sa na neho unavene usmial. „Štamperlík, ak mám po ruke,“ povedal. „Ale na rovinu. Najlepšie je to s prekvapkávanou.“
Artur podišiel na voľné parkovacie miesto a vypol motor. V žiare najbližšieho pouličného svetla bola tvár policajného šéfa ako povrch mesiaca, séria zatienených kráterov.
„Poviem vám rovno, že by ste mali tento prípad nechať na pokoji,“ povedal Arthur, sŕkajúc kávu a hľadiac priamo dopredu na zábradlie, ktoré ich oddeľovalo od kruhového objazdu. „Prípad Joanna Bramwellovej zlomil jedného z najlepších policajtov, akého Carnwell kedy mal. Mick Temple bol môj prvý mentor. Viedol tento prípad, ale hneď potom odišiel do dôchodku, mal iba päťdesiattri rokov. Obesil sa o rok neskôr.“
Slim sa zamračil. „Všetko kvôli mŕtvemu dievčaťu na pláži?“
„Ste vojak,“ povedal Arthur. Slim prikývol. „Myslím, že ste už videli veci, o ktorých veľmi neradi hovoríte. Pokiaľ sa len nenapijete a potom nebudete hovoriť o ničom inom?”
Slim sledoval svetlá automobilov rozmazané pozdĺž obchvatu. „Výbuch,“ zamrmlal. „Pár čižiem a čiapka ležiaca v prachu. Všetko medzi tým... preč.“
Artur sa niekoľko sekúnd odmlčal, akoby túto informáciu potreboval spracovať a tiež, aby prejavil obvyklú pietnu úctu. Slim nehovoril o svojom starom veliteľovi čaty už dvadsať rokov. Bill Allen samozrejme nezmizol úplne. Neskôr sa z neho našli kúsky.
„Mick vždy hovorieval, že sa vrátila,” povedal Arthur. „Našli ju ležať vysoko na pobreží, akoby ju tam odniesla akási čudná vlna. Boli ste v Cramer Cove, dobre chápem? Bola tridsať metrov nad čiarou jarného prílivu. Joanna sa tam nemohla nijako dostať sama, pokiaľ by ju tam len niekto nepotiahol.”
„Alebo sa tam odplazila sama.”
Artur zdvihol ruku, akoby chcel tento nápad vytlačiť z mysle.
„Oficiálna správa uvádzala, že tí dvaja psíčkari, ktorí ju našli, ju museli presunúť, aby ju držali ďalej od prílivu, obaja však boli miestnymi obyvateľmi. Vedeli by, že prichádza odliv. “
„Ale bola mŕtva?”
„Úplne. Prehliadka koronera a tak. Oficiálne sa utopila. Previezli ju do márnice a neskôr ju pochovali.”
„A to je všetko? Žiadne vyšetrovanie?“
„Nemali sme prečo pokračovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že to bolo niečo iné ako nehoda. Žiadni svedkovia, ani podozrenia. Bola to nehoda, to bolo všetko.“
Slim sa usmial. „Prečo ste to teda nazvali odloženým prípadom? Tak sa nazývajú nevyriešené vraždy, či nie?“
Artur zabubnoval prstami na prístrojovku. „Dostali ste ma. Je to zabudnuté pre všetkých, okrem tých pár z nás, ktorí si pamätáme Micka.”
„Čo ešte viete?“
Artur sa otočil tvárou k Slimovi. „Myslím, že som už povedal dosť. Čo keby ste mi teraz vy povedali, prečo sa prechádzate ulicami Carnwellu a hľadáte informácie?”
Slim uvažoval o tom, že policajného šéfa obalamutí nejakou histokou. Veď keby otvoril pandorinu skrinku a zapojila by sa do toho aj polícia, pravdepodobne by nikdy nedostal zaplatené. Nakoniec povedal: „Mám klienta, ktorý je posadnutý Joannou. Snažím sa zistiť prečo.“
„Čo je to za posadnutosť?“
„Hm, okultistická.“
„Ste jedným z tých bláznivých lovcov duchov?”
„Pred týždňom alebo dvoma som ešte nebol.”
Artur zastonal. „No, toto je dobré na začiatok. Počuli ste o Becce Leesovej?”
Slim sa zamračil a prehľadával svoje nedávne spomienky. To meno sa niekde objavilo…
„Druhá obeť,“ povedal Arthur. „Päť rokov po prvej. 1992. V roku 2000 bola tretia, ale k tomu sa dostaneme.”
„Mám si to zapisovať?“
V šere mohlo byť Arturovým gestom prikývnutie alebo pokrčenie plecami. „Momentálne nehovorím s vami,“ povedal. „Nakoniec to zistíte sami.“
„Ale by vám vyhovovalo, keby bol odložený prípad Joanna Bramwellovej... trochu pripomenutý?”
„Mick bol dobrý priateľ,“ povedal Arthur.
Slim vycítil, že vec je jasná. „Čo pre mňa máte?“
„Becce Leesovej bolo deväť,“ pokračoval Arthur. „Našli ju v mlákach na južnej strane pláže pri odlive.“
„Utopila sa,“ povedal Slim a spomenul si, čo sa o príbehu dočítal. „Náhodná smrť.“
„Bez stop cudzieho zavinenia,“ dodal Arthur. „Bol som prvý na mieste činu. Ja…” Slim počul zvuk ako potlačený vzlyk, „som ju prevrátil.”
„O tých spätných prúdoch som toho už veľa počul,” povedal Slim.
„Bol október,“ povedal Arthur. „Zhruba o takomto čase. Čas školského polroka, ale predtým bola búrka a pláž bola pokrytá troskami. Mladá Becca podľa svojej matky išla dole zbierať naplavené drevo pre školský projekt.“
Slim si vzdychol. „Pamätám si, ako som raz robil to isté. A rozhodla sa trochu si zaplávať a vtiahlo ju to.”
„Matka ju vysadila cestou do Carnwellu. Vrátila sa o hodinu neskôr, aby si ju vyzdvihla, a už bolo neskoro.“
„Myslíte si, že bola zavraždená?”
Arthur prudko udrel na palubnú dosku, až Slim podskočil.
„Do pekla, ja viem, že bola zavraždená. Ale čo som mohol urobiť? Na pláži sa nevraždí, pokiaľ len nie je odliv. Viete prečo?”
Slim potriasol hlavou.
„Zanechávate stopy. Skúšali ste niekedy zahladiť stopy, ktoré zostali v piesku? Nemožné. Napriek tomu tu jedna bola. To je všetko. Až na samom okraji vody zostal malý priestor po prílive. Dievčatko potiahli cez vodu a odhodili na skaly. Keď voda ustúpila, zostala tam.”
„Znie to ako utopenie. Išla príliš blízko, vtiahlo ju to dnu a potiahlo naprieč plážou.”
„Tak to vyzerá. Ibaže Becca Leesová nevedela plávať. Ani nemala rada pláž. Nemala so sebou žiadne plavky. Prídeme tam a cez piesok, kde zbierala veci, je cikcaková čiara. Potom približne od polovice po hranicu odlivu vedie k okraju vody jediná rovná čiara, ktorá končí dvoma odtlačkami v piesku a smeruje k moru. O čom to vypovedá?”
Slim sa zhlboka nadýchol. „Že buď dievča, ktoré nemalo rado vodu, pocítilo náhle nutkanie kráčať priamo k brehu... alebo videlo niečo, čo ju upútalo jej pozornosť.”
Artur prikývol. „Niečo, čo vyšlo z vody.“
Slim si pomyslel na postavu, ktorú asi videl pri brehu. Videla Becca Leesová niečo podobné? Niečo, čo ju prinútilo opustiť svoje naplavené drevo a ísť priamo na okraj vody?
Niečo, čo ju prilákalo na smrť?
„Je tu ešte niečo,“ povedal Arthur. „Koroner na to prišiel, ale nestačilo to na zrušenie rozhodnutia o náhodnej smrti. Svaly v zadnej časti ramien a krku vykazovali neprirodzené napätie, akoby stuhli bezprostredne po jej smrti.“
„Ako sa to mohlo stať?“
„Hovoril som s koronerom a predložil som to ako odôvodnenie rozšírenia vyšetrovania, ale neexistovali žiadne ďalšie dôkazy. Mohlo to znamenať, že Becca sa v čase svojej smrti snažila odolať veľkému tlaku.“
Slim prikývol. Pretrel si oči, akoby dúfal, že to z jeho mysle vyženie nevítaný obraz. „Niekto ju držal pod vodou.”
Vymenili si telefónne čísla, kým Arthur vysadil Slima blízko jeho domova s prísľubom, že zo spisov prípadu vykope všetko, čo nájde. Povedal, že je toho viac, ale bude to musieť počkať, pretože ho už čakala manželka a večera.
Slim, ktorého mozog po namáhavom dni zamrzol, dospel k jedinému konkrétnemu záveru: potreboval sa s Emmou porozprávať o Tedovi.
10
S Emmou sa stretol v lesoparku pár kilometrov od mesta. Vybrala si toto miesto, lebo tu bolo najmenej pravdepodobné, že ich uvidia, a tiež že tu mohli vykonávať svoju činnosť bez toho, aby sa o tom dozvedel Ted. Keď na ňu čakal, Slima sužoval pocit, že sú dvojicou tajných milencov a samota, ktorá ho všade sprevádzala, ho v tom pocite utvrdzovala viac, než považoval za vhodné. Keď sa Emma priblížila a svižne kráčala so sklonenou hlavou, Slim zastrčil ruky hlboko do vreciek kabáta, aby ho nejakým spôsobom nezradili.
Emmin výraz bol strohý. „Boli to takmer dva mesiace,“ povedala. „Máte už pre mňa odpovede?“
Žiadny formálny pozdrav. A analytik v Slimovi chcel poukázať na to, že to bolo sedem týždňov a štyri dni.
„Pani Douglasová, prosím, sadnite si. Áno, mám nejaké informácie, ale aj nejaké potrebujem.”
„Och, dobre, pán Hardy, ste na mojej výplatnej páske, ale stále odokrývate veci, je to tak?“
Slim bol v pokušení spomenúť, že ešte nedostal ani cent. Namiesto toho ale povedal: „Mojím záverom je, že váš manžel nemá pomer.“ Úľavu na Emminej tvári trochu zmiernili Slimovo posledné slová: „…ešte nie.“
„O čom to hovoríte?“
„Verím, že v tomto okamihu sa váš manžel pokúša skontaktovať s bývalou priateľkou alebo milenkou. Nie som si tým ešte úplne istý, ale pride mi to ako zjavná vec. Musím sa však ešte raz pozrieť na minulosť vášho manžela, aby som mohol úplne zistiť, aký vzťah má alebo chce Ted s osobou, s ktorou sa pokúša skontaktovať.”
Slim sa v duchu pokarhal, že špekulácie vydával za za skutočnosť, ale potreboval jej rozviazať jazyk.
„Ten bastard. Vedela som, že sme sa sem nikdy nemali vrátiť. Každý každého obrába v týchto hnusných malých mestách, kde je každý s každým príbuzný.”
Slim chcel poukázať na to, že ak bol Carnell v zajatí masovej orgie, tak ju, žiaľ, prehliadol, ale namiesto toho sa snažil vtlačiť do svojich očí výraz súcitu.
„Pred tromi rokmi ste mi povedali, že? Že ste sa sem vrátili?”
„Dvomi,“ povedala Emma a opravila tak zámernú chybu Slima. Zhlboka sa nadýchla a zoradila množstvo základných informácií, o ktorých Slim dúfal, že budú obsahovať niečo, čo potrebuje. Vždy bolo najlepšie, keď vám to klient povedal skôr, ako sa ho opýtali. Z jazyka, často takej podozrievavej bešie, sa stal ochotný spoločník.
„Dostal ponuku práce, tak mi aspoň povedal. V Leedsi som bol šťastná. Mala som svoju prácu na čiastočný úväzok, priateľov, svoje kluby. Neviem, prečo sa chcel vrátiť. Myslím, že jeho rodičia sú už dávno preč a jeho sestra žije v Londýne - teda nie, že by jej niekedy zavolal - takže to nie je o tom, že by tu mal nejaké väzby. Viete, sme manželmi už dvadsaťsedem rokov a tadiaľto sme išli autom iba niekoľkokrát, len cestou na zaujímavejšie miesta. Dobre, raz sme sa zastavili pre nejaké keksíky, ale naozaj neboli veľmi dobré; príliš suché…“
„A váš manžel pracuje v bankovníctve?“
„Toto všetko som vám už povedala. Investície. Celý svoj čas trávi po kolená v peniazoch iných ľudí. Podľa mňa to je bezduchá existencia, však? Ale nie vždy si môžeme v živote zarobiť peniaze tým, čo chceme, že, pán Hardy?”
„To je pravda.“
„No, to keby sa dalo, platili by ma za pitie portského v čase obeda.”
Slim sa usmial. Možno nakoniec našiel spriaznenú dušu. Emma Douglasová bola v najlepšom prípade o desať rokov staršia ako on, ale starala sa o seba tak, ako to ženy s vianočným členstvom v telocvični a príliš veľa voľného času zvyknú robiť. V záujme uzavretia prípadu si uvedomil, že on minimálne po jednom alebo dvoch drinkoch urobí všetko, čo je potrebné, ak by to malo znamenať udržanie rozviazaného jazyka.”
A do pekla s morálkou.
„A zázemie vášho manžela... vždy sa venoval financiám?“
Emma si odfrkla. „Och, bože dobrý, nie. Skúšal to všelijako, myslím po ukončení štúdia. Ale v takej blbosti ako poézia nie je toľko peňazí, však?”
Slim zdvihol obočie. „Váš manžel bol básnik?“
Emma mávla odmietavou rukou. „Och, pichal sa do toho všetkého. Študoval anglickú klasiku. Poznáte Shakespearea?”
Slim sa nechal neuraziť. „Poznám niekoľko diel,“ skryl úsmev.
„Áno, Ted také veci miloval. Na konci sedemdesiatych rokov bol skutočným hipisákom. Skúsil šťastie s poéziou na stojáka, herectvo, také veci. Školu skončil v osemdesiatomdruhom a istý čas pracoval ako zastupujúci učiteľ angličtiny. Veľmi to však účty neplalo, viete? Je pekné, keď sa mladí chcú venovať tomu všetkému, ale nie je to nič, čo by sa dalo robiť dlhodobo. Kamarát mu krátko potom, čo sme sa vzali, získal miesto v banke a myslím si, že si na ten príjem celkom zvykol.“
Slim pomaly prikývol. Maľoval rovnako obraz Emmy, ako aj Teda. Potlačený romantik, nútený do života založeného na peniazoch, s materialistickou, trofejovou manželkou prilepenou k jeho paži, smútiaci za starými časmi, poéziou, slobodou a možno aj plážami a starými milenkami.
„Hovorí Ted často veľa o starých časoch? Myslím skôr, ako ste sa vzali?”
Emma pokrčila plecami. „Niekedy zvykol. Teda, nikdy som nechcela počuť o starých milenkách ani nič podobné, ale z času na čas hovoril o svojom detstve. Stále menej ako roky plynuli. Myslím, že žiadne manželstvo nezostáva také, aké bolo, však? Ľudia sa už nerozprávajú tak, ako predtým. Vám sa to nezdalo?“
„Mne?”
„Povedali ste mi, že ste boli ženatý, či?”
Niekedy vylíčiť sám seba ako obeť pomohlo ľudom otvoriť sa a on potreboval, aby Emma cítila určité puto, skôr ako sa bude pýtať ďalšie, ťažké otázky.
„Deväť rokov,“ povedal. „Stretli sme sa, keď som bol na liečení po prvej vojne v Perzskom zálive. Väčšinu času počas nášho manželstva som bol v kasárňach. Keď som bol prevelený so Nemecka, Charlotte sa ku mne pripojila na prvých pár základniach. Nemala však rada Egypt alebo neskôr Jemen. Radšej zostala v Anglicku a „starala sa o domácnosť,“ ako sa vyjadrila.”
Emma mu položila ruku na koleno. „Ale v skutočnosti ovládla tvoje financie a brala si do tvojej postele iných mužov?”
Keby bol výber slov na ňom, Slim, ktorý sledoval oveľa menej telenoviel ako zrejme Emma, by to formuloval inak, ale nebolo to celkom nepravdivé.
„V kocke je to asi tak všetko,“ povedal. „Bola dosť šťastná, až kým ma menšie zranenie zinkasované pri love pirátov v Perzskom zálive nedostalo na vojenské spravodajstvo späť do Veľkej Británie. Potom som mohol ísť cez víkendy domov. Vydržala mesiac, kým utiekla.”
„S mäsiarom?“
Slim sa usmial. „Hovoril som vám o tom? Áno, s mäsiarom. Pán Staples. Nikdy som sa nedozvedel jeho krstné meno. Dopočul som sa o tom až neskôr. Flirtovala s kolegom, ktorý oznámil, že sa sťahuje do Sheffieldu. Dal som dva a dva dokopy a naštvalo ma to.”
„Chudák.“ Emma ho poklepala po kolene a potom ho mierne stlačila. Slim sa to snažil ignorovať.
„Je to ako to je. Armáda mi trochu nechýba. Život súkromnho očka, ktorý prežíva od výplaty do výplaty, je oveľa zaujímavejší.“
„No, to som rada,” povedala Emma, nevšimnúc si Slimovu veľkú dávku sarkazmu.
„Bolo to ešte horšie,“ pokračoval Slim a chystal sa zasadiť smrteľný úder, ktorý by ich navždy zapečatil ako navzájom sa ľutujúcich kamarátov. „Keď som bol v službe, poťahala za niekoľko právnických nitiek. Podala žiadosť o rozvod a ja som zistil, že dom, za ktorý platím, je na jej mene. Tvrdila, že to bol už existujúci majetok, ktorý vlastnila pred našou svadbou. Nechala upraviť pár dátumov na právnych dokumentoch a ja som stratil všetko. Och, a bola tehotná, čo jej prinieslo ďalšiu zhovievavosť. To po umelom prerušení prvého tehotenstva, keď som bol v aktívnej službe, pretože nechcela, aby dieťa vyrastalo bez otca.”
„Druhé dieťa bolo vaše?”
Slim sa zasmial. „Ale kdeže. Už roky som nebol blízko nej. Predpokladám, že bolo mäsiarove, ako mu patril aj zvyšok môjho života.“
„Och, to je hrozné.“ Emma ho hladkala po stehne, ale Slim, s rukami stále zastrčenými hlboko vo vreckách, to ignoroval. Namiesto toho pokrčil plecami. „Jedna z tých vecí,“ povedal.
„Muselo to byť srdcervúce.“
Slim na chvíľu zavrel oči a spomenul si na čižmy na piesku. „Videl som aj horšie,“ povedal.
Emma chvíľu mlčala a mračila sa, hľadiac na cestu, ruka stále chodila hore-dole po Slimovom stehne, akoby sa ho snažila zahriať.
„Môžem vám položiť osobnú otázku?“ Povedal Slim.
„Nakoľko osobnú?“
„Bol by to Tedov prvý pomer?“
Emma stiahla ruku a vyzerala zaskočená. „Hm, veru tak. Teda, nie som si istá, ale vždy to bol dobrý manžel.”
„A vy?”
„Čo?”
„Veľmi nerád sa vás na to pýtam, pani Douglasová, ale mali ste niekedy mimomanželský vzťah?“
Emma sa od neho odtiahla. Prázdny priestor medzi nimi na lavičke hľadel na Slima ako dieťa s rozšíreným pohľadom.
„Čo to má s čím spoločné?“ Emma sa postavila a ustúpila. „Pozrite, pán Hardy, myslím, že by mohlo byť načase, aby som vypovedala našu zmluvu. Nedali ste mi nič hodnotného a teraz mi kladiete také otázky. Nie som nejaká osamelá manželka, ktorú môžete…“
„Prejavil Ted niekedy záujem o okultizmus?“ Zasiahol Slim.
Emma na neho pozrela s otvorenými ústami a potom pokrútila hlavou. „Nikdy som vás nemala najať,“ odsekla. „Sama zistím, čo sa deje.“
Bez ďalšieho slova odišla preč a nechala Slima sedieť osamote na lavičke a jeho prsty hladili teplé miesto, ktoré jej ruka nechala na jeho stehne.
11
Keďže mi nič lepšie nenapadlo, zamieril Slim do knižnice a pozrel si antológiu Shakespeara. Potom, o hodinu neskôr, bol späť pri stole pod blahosklonným pohľadom úradníčky, ktorá by radšej bola spisovateľkou, aby vrátil knihu - ktorá bola rovnako užitočná ako čítanie francúzštiny - a aby si namiesto toho prenajal DVD kópie filmov knižnice.
Vo štvrtok večer bol po dvojdňovom televíznom maratóne, keď si stihol pozrieť všetky filmy, o ktorých počul, a zopár, o ktorých nie. Aj keď bolo vidieť, ako sa dráma odohráva, veľa z nej nedávalo veľký zmysel, ale ak Ted Douglas strávil svoje formatívne roky ponorený do aktivít ako Hamlet a Macbeth, bolo by ľahké zistiť, odkiaľ by mohol pochádzať záujem o okultizmus.
Slim, opitý lacným červeným vínom, predriemal záverečné scény Rómea a Júlie a zobudil sa, keď zazvonil jeho telefón, aby našiel oboch milencov mŕtvych a sledoval záverečné titulky.
Nebol dosť rýchly na to, aby zdvihol telefón, a volajúci nezanechal žiadny odkaz. Keď kontroloval číslo, nič mu nehovorilo. Keď sa pokúšal volať späť, priestor zaplnilo bzučanie. S najväčšou pravdepodobnosťou to prišlo od spoločnosti Skype alebo od podobného poskytovateľa digitálnych služieb.
Sadol si späť na stoličku a premýšľal, ako postupovať. Artur bol jeho najlepším vodcom; policajný šéf s voľným jazykom mal toho viac na srdci a tiež mal profesionálny nadhľad, aby poskytol Slimovi detailný pohľad dovnútra.
Ale kam to smerovalo? Najatý, aby vyšetril možnú neveru bohatého investičného bankára, zistil, že odhaľuje podrobnosti dávneho odloženého prípadu a mnohých ďalších okolo neho.
Za toto ho neplatili. Najlepšie bolo nechať to tak a zabudnúť. Mal už na nájomné. Nemohol si dovoliť takú drahú odchýlku.
Stále ho však priťahovalo to isté nutkanie, kvôli ktorému pred toľkými rokmi narukoval. Potreba dobrodružstva, exotiky; to bolo nepopierateľné.
12
V piatok ráno sa zobudil s opicou horšou, než akú si pamätal za posledných pár týždňov, pozrel na pár prázdnych fliaš od vína v koši na odpadky a potom sa skúsil dať trochu dokopy veľkými vyprážanými raňajkami v kaviarni na rohu jeho ulice.
Ted bude dnes popoludní opäť na pláži, ale mal by ho vôbec zmysel sledovať? Bol to stále ten istý rituál. V každom prípade mu Emma povedala, aby vypadol. Skrýval sa pred ničím.
Kráčal späť do svojho domu, keď mu zahučal mobil. Bol to Kay Skelton, jeho priateľ prekladateľ.
„Slim? Snažil som sa ti zavolať včera večer. Môžeme sa stretnúť?”
„Teraz?“
„Ak sa ti dá.”
Naliehavosť Kayovho hlasu presvedčila Slima. Kay mu dal názov baru pár ulíc od kaviarne. Kým tam príde, budú mať otvorené.
O dvadsať minút neskôr našiel barmana, ktorý práve otvoril dvere a rozsvietil svetlá. Bojoval s nutkaním začať tak skoro a rozhodol sa pre kávu, ktorú si vzal do tmavého kúta a posadil sa do bunky, aby počkal na Kaya.
Prekladateľ sa objavil o pol hodiny neskôr. Slim bol na svojej tretej káve a línia whisky za barom hrozila, že prelomí jeho obranu.
Slim nevidel Kaya na vlastné oči od čias armády. Jazykovedný expert, ktorý teraz pracoval v kancelárii a prekladal zahraničné dokumenty pre právnickú kanceláriu, zmäkol a pribral. Vyzeral, že sa stravuje príliš dobre a dostatočne dobre nepije.
Slim bol stále jediným zákazníkom, takže ho Kay okamžite zbadal. Zavolal na barmana po dvojité brandy a potom vyliezol na stoličku oproti.
Podali si ruky. Obaja zaklamali o tom, ako dobre vyzerá ten druhý. Kay ponúkol Slimovi drink, ktorý Slim odmietol. Potom Kay s povzdychom, akoby to bolo posledné, čo chcel urobiť, vytiahol spis z tašky, ktorú si priniesol so sebou, a položil ho na stôl.
„Urobil som chybu,“ povedal.
„Čo?”
„Toto je prepis. Dvakrát som skontroloval preklad a zatiaľ čo som mal správny význam, zvrzal som to jednou malou časťou.”
Kay vytiahol zo šanónu list papiera. Červený kruh zvýraznil časť nepatrného, ručne písaného textu, o ktorom Slim predpokladal, že je v latinčine.
„Táto časť. Tvoj chlap hovorí niečomu, aby sa vrátil, že sa musí vrátiť domov. Lenže on to nehovorí.”
Kay ukázal na slovo, ktoré bolo také nečitateľné, že sa Slim ani nepokúšal ho rozlúštiť. „Tu. Nie „prísť“, „ísť“.”
„Ísť späť?”
Kay prikývol. „Nech sa tvoj objekt bojí čokoľvek, je to tu.“
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=65971490) на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.