Читать онлайн книгу «Skríženie S Nibiru» автора Danilo Clementoni

Skríženie S Nibiru
Danilo Clementoni


Danilo Clementoni
Skríženie s Nibiru
Dobrodružstvá Azakisa a Petriho
Pôvodný názov: Incrocio con Nibiru
Preložila: Janka Lopatníková

Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it
Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosťami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná.
SKRÍŽENIE S NIBIRU
Copyright © 2015 Danilo Clementoni

1. vydanie: február 2015
Vydané a vytlačené na vlastné náklady

facebook: www.facebook.com/incrocioconnibiru
blog: dclementoni.blogspot.it
e-mail: d.clementoni@gmail.com

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovať, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov
slúžiacich na recenziu.
Toto je druhý diel série
„Dobrodružstvá Azakisa a Petriho“ Ak si chcete vychutnať všetky dobrodružstvá tejto dvojice, skôr, než sa pustíte do tohto románu, odporúčam vám prečítať si najprv prvý diel s názvom „Návrat“ (Pozn. autora)
Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosť, ktorú mali so mnou a za všetky hodnotné odporúčania, ktoré pomohli, aby som sa zlepšil ja, aj tento román.
Mimoriadne poďakovanie patrí všetkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.
Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadšenie a profesionalitu venované tomuto prekladu.

Obsah

Úvod (#u537a4a0e-60b3-57d8-a25d-e3826ff1ffa3)
Predchádzajúce udalosti (#u4cf28709-33de-5bab-9633-871a1635f7ee)
Kozmická loď Theos (#ub2e5c074-696a-543d-9af0-eb66b0f866e3)
Tell el-Mukayyar – Útek (#u69ae4995-dfea-5bb8-b1d3-0114758e83c7)
Kozmická loď Theos – Superfluidum (#u86167df8-142f-5dc0-8657-a651ade1b166)
Letecká základňa Camp Adder – Únik (#u7c176ead-59fc-5df1-bb87-2c8d0f59b933)
Kozmická loď – Akčný plán (#ue503b5eb-84b8-511d-9aa6-b1fc80a1672c)
New York – Ostrov Manhattan (#u0ac687dc-b72e-5d3b-bef0-89decf4f8406)
Kozmická loď Theos – Dar (#ud8e515dd-71b8-50cd-aeab-c589026cc894)
Nasiriya – Večera (#u615bef1a-9d6f-550b-991f-ce9d3dea8a07)
Kozmická loď Theos – Admirál (#u17d42c7b-df7b-5142-92ce-3425ad7e5527)
Nasiriya – Nástrahy (#udfe6152b-34b4-59d4-8d3e-bd9faadb5ca3)
Kozmická loď Theos – Prezident (#u99af229e-ec5f-51da-9cd8-9877fc036707)
Nasiriya – Hisham (#litres_trial_promo)
Kozmická loď Theos – Návrat na Zem (#litres_trial_promo)
Nibiru – Prípravy (#litres_trial_promo)
Tell el-Mukayyar – Pasca (#litres_trial_promo)
Nevada – Oblasť 51 (#litres_trial_promo)
Nibiru – Kolaudácia (#litres_trial_promo)
Tell el-Mukayyar – Nepríjemné správy (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Kontakt (#litres_trial_promo)
Nibiru – Začiatok cesty (#litres_trial_promo)
Tell el-Mukayyar – Správa (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Ochranné opatrenia (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Kontakt so Zemou (#litres_trial_promo)
Tell el-Mukayyar – Nehoda (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Tajná základňa (#litres_trial_promo)
Tell el-Mukayyar – Mača (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Asteroid (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Zázraky technológie (#litres_trial_promo)
Nasiriya – Shani (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Výpočty (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Koordináty (#litres_trial_promo)
Nasiriya – Návrat do tábora (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Porucha (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Peniaze (#litres_trial_promo)
Tell-el-Mukayyar – Návrat na základňu (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Prechádzka v kozme (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Projekt (#litres_trial_promo)
Tell-el-Mukayyar – Zajatie (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Opravy (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Správy z lode Theos-2 (#litres_trial_promo)
Boston – Massachusetts General Hospital (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Hypotéza (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Nádej (#litres_trial_promo)
Atlantický oceán – Vylovenie (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Plán „B“ (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Dohoda (#litres_trial_promo)
Kozmická loď Theos – Overenia (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Priznanie (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Obežná dráha Zeme (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Oslobodenie (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Bod „X“ (#litres_trial_promo)
Oblasť 51 – Riadenie evakuácie (#litres_trial_promo)
Theos-2 – Posledné overenia (#litres_trial_promo)
Theos – Nové odhalenia (#litres_trial_promo)
Planéta Zem – Kalifornia (#litres_trial_promo)
Theos – Newark v akcii (#litres_trial_promo)
Planéta Zem – Reakcie (#litres_trial_promo)
Obežná dráha Zeme – Kodon (#litres_trial_promo)
Tell-el-Mukayyar – Lúčenie (#litres_trial_promo)
Literatúra (#litres_trial_promo)

Úvod
Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri, alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu našej slnečnej sústavy.
Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v našej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosťou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyšky zaujali odlišné obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. Časť úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovšetkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu.
Družice, ktoré sa podieľali na katastrofe, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časť, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a Venušou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom.
Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému došlo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne ešte aj dnes. Zbrázdenú časť planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov štvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desať kilometrov.

Nibiru sa v súčasnosti svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyšok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov štvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k našej. Systematicky nás navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejšie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“.

Predchádzajúce udalosti
Azakis a Petri, dvaja sympatickí a nerozluční mimozemšťania, hrdinovia tohto dobrodružstva, sa vrátili na planétu Zem po uplynutí ich jedného roka (3 600 pozemských rokov). Ich úlohou bolo znovu získať veľmi vzácny náklad, ktorý pre poruchu ich prepravného systému museli pri svojej predchádzajúcej návšteve náhle a nečakane nechať na Zemi. Tentokrát však našli ľudstvo veľmi zmenené. Zvyky, spôsoby, kultúra, technológia, komunikačné systémy, zbrane, to všetko bolo úplne iné ako predtým.
Pri svojom príchode sa stretli s dvojicou pozemšťanov: s doktorkou Elisou Hunterovou a s plukovníkom Jackom Hudsonom, ktorí ich prijali s obrovským nadšením a po nespočetných nečakaných udalostiach im pomohli splniť ich háklivú úlohu.
To, čo však dvaja mimozemšťania nemali vôbec chuť oznámiť svojim dvom novým pozemským priateľom bolo, že sa obrovskou rýchlosťou približovala ich rodná planéta Nibiru, ktorá sa o sedem pozemských dní mala skrížiť s orbitou Zeme. Podľa výpočtov, ktoré urobili Starešinovia, jeden zo siedmich satelitov ich rodnej planéty by mal zavadiť o Zem a spôsobiť tak sériu prevratných klimatických zmien, porovnateľných so zmenami pri predchádzajúcom prechode, ktoré boli zhrnuté do jediného slova: Potopa.

V prvej časti príbehu (Návrat – Dobrodružstvá Azakisa a Petriho) sme ich všetkých štyroch nechali v majestátnej kozmickej lodi Theos a práve tam sa vrátime, aby sme nadviazali v rozprávaní o nových, fantastických dobrodružstvách.

Kozmická loď Theos
Elisa bola v posledných hodinách úplne zahltená toľkým množstvom informácií, že sa teraz cítila ako dievčatko, ktoré pojedlo veľa čerešní. Tieto dve zvláštne, ale sympatické bytosti, ktoré sa zjavili prakticky z ničoho, v mimoriadne krátkom čase prevrátili úplne naruby obrovské množstvo „historických tvrdení“, ktoré ona, a v podstate celé ľudstvo, považovali za nepopierateľné. Udalosti, vedecké objavy, presvedčenia, náboženstvá a dokonca aj samotnú evolúciu človeka čakala úplná revolúcia. Správa o odhalení, že bytosti z inej planéty už od prvopočiatkov tak šikovne manipulovali a riadili vývoj ľudského rodu by mala na celé ľudstvo podobný účinok ako kedysi vyhlásenie, že Zem nie je plochá ale guľatá.

Azakis a jeho verný a spoľahlivý priateľ a spoločník na cestách Petri stáli nehybne v strede, pred riadiacim pultom, a pohľadom sa snažili sledovať Elisu, ktorá, s rukami vo vreckách nohavíc, nervózne prechádzala hore-dolu po miestnosti a čosi si nezrozumiteľne mrmlala popod nos.
Jack sa, naopak, prakticky zviezol do kresielka a rukami si držal hlavu, ktorá, ako sa mu zdalo, nenormálne oťažela. No po niekoľkých nekonečných minútach sa rozhodol prevziať situáciu do vlastných rúk. Prudko vstal a, obrátiac sa k dvom mimozemšťanom, pevným hlasom povedal: „ak ste si vybrali práve nás dvoch pre túto úlohu, určite na to máte svoje dôvody. Môžem vám povedať iba toľko, že vás určite nesklameme.“ Potom sa pozrel Azakisovi do očí a vážne sa ho opýtal: „Mohol by si mi pomocou toho diabolského vynálezu,“ a ukázal na virtuálny model ešte stále sa pomaly otáčajúcej Zeme v strede miestnosti „vysvetliť simuláciu približovania sa vašej planéty?“
„Žiadny problém,“ odpovedal pohotovo Azakis. Pomocou svojho zariadenia N^COM vyhľadal všetky výpočty, ktoré urobili Starešinovia a zobrazil grafický model priamo pred nimi.
„Toto je Nibiru,“ povedal indikujúc najväčšiu planétu, „a toto sú jej satelity, o ktorých sme hovorili.“
Okolo majestátnej planéty krúžilo sedem značne menších nebeských telies, otáčajúc sa okolo vlastnej osi rôznymi rýchlosťami. Azakis priblížil ukazovák k tomu, ktoré krúžilo najďalej zo všetkých a zväčšil ho tak, že takmer nadobudlo rozmery dospelého človeka. Potom slávnostne prehovoril: „Páni, predstavujem vám Kodon, impozantnú hromadu skál, ktorá sa rozhodla, že vašej milovanej planéte narobí nemálo problémov.“
„Aký je veľký?“ opýtala sa Elisa, ktorá zvedavo podišla k tej hrboľatej tmavosivej guli.
„Povedzme, že rozmermi sa približuje vášmu Mesiacu, je iba o niečo menší, ale jeho hmotnosť je takmer dvojnásobná.“ Azakis urobil rýchle gesto rukou a pred ním sa zjavila celá slnečná sústava s planétami pomaly sa pohybujúcimi po svojich obežných dráhach. Jednotlivé trajektórie boli zobrazené tenkými čiarami rozličných farieb.
„Táto,“ pokračoval Azakis ukazujúc na tmavočervenú líniu, „je trajektória, po ktorej sa Nibiru bude pohybovať počas fázy približovania k Slnku“. Potom zrýchlil pohyb planéty, aby sa priblížila až k Zemi a dodal, „a toto je bod, kde sa orbity oboch planét skrížia.“
Dvaja pozemšťania sledovali očarovaní, ale veľmi pozorne, Azakisovo vysvetlenie udalosti, ktorá mala o niekoľko dní zmeniť nielen ich životy, ale aj životy všetkých obyvateľov našej planéty.
„V akej vzdialenosti od nás preletí Nibiru?“ opýtal sa pokojne plukovník.
„Ako som povedal už predtým,“ odpovedal Azakis, „Nibiru sama osebe pre vás nie je veľmi nebezpečná. Skôr Kodon, ktorý sa letmo dotkne Zeme, čím narobí šarapatu.“ Ešte viac priblížil model a ukázal im simuláciu pohybu satelitu vo chvíli najväčšieho priblíženia k obežnej dráhe Zeme. „Toto bude chvíľa maximálnej gravitačnej príťažlivosti medzi oboma kozmickými telesami. Kodon preletí vo vzdialenosti iba 200 000 kilometrov od vašej planéty.“
„Do hája,“ zvolala Elisa, „tak to je fakt o vlas!“
„Poslednýkrát,“ pokračoval Azakis, „presne pred dvoma cyklami, preletel vo vzdialenosti približne 500 000 kilometrov a všetci vieme, čo dokázal.“
„Áno, slávnu potopu.“
Jack stál s rukami skríženými za chrbtom a mierne sa pohojdával prenášajúc váhu zo špičiek na päty a naopak. Naraz veľmi vážnym hlasom prerušil ticho slovami: „Určite nie som odborníkom v tejto téme, ale mám obavy, že žiadna pozemská technológia nedokáže urobiť nič, aby zabránila takejto obrovskej katastrofe.“
„Možno by sme mohli použiť na odklon rakety s jadrovými hlavicami,“ odvážila sa povedať Elisa.
„To sa deje iba vo vedecko-fantastických filmoch,“ usmial sa Jack. „A potom, aj za predpokladu, že by sa vektory takéhoto typu dostali až na Kodon, budeme riskovať, že satelit rozdrobíme na tisíc kusov a spôsobíme tak dážď meteoritov. No a to by bol skutočne koniec.“
„Prepáčte,“ povedala Elisa obrátiac sa k dvom mimozemšťanom. „Nepovedali ste predtým, že ako výmenu za náš „veľmi vzácny plast“ by ste nám pomohli vyriešiť túto absurdnú situáciu? Dúfam, že skutočne máte nejaký dobrý nápad, ako nás podržať, ak nie, tak je s nami koniec.“
Petri, ktorý až doteraz ostal ticho v ústraní, podišiel s miernym úsmevom k trojrozmernému scenáru v miestnosti. Po rýchlom pohybe jeho pravej ruky sa zjavilo akési obrovské striebristé plávacie koleso. Priblížil sa k nemu ukazovákom a presunul ho tak, aby sa dostal presne do stredu vzdialenosti medzi Zemou a Kodonom, a potom povedal: Toto by mohlo byť riešenie.“

Tell el-Mukayyar – Útek
V stane – laboratóriu sedeli naši dvaja falošní beduíni, ktorí sa pokúsili ukradnúť dvom mimozemšťanom ich „vzácny náklad“ z ich karga modulu. Mali zapchaté ústa a boli pevne priviazaní k barelu plnému paliva. Sedeli na zemi, chrbtami opretí o ťažký kovový sud na vzájomne protiľahlých stranách, takže pozerali opačnými smermi. Pred stanom bol na stráži jeden z doktorkiných pomocníkov, ktorý z času na čas nazrel dnu, aby skontroloval situáciu.
Chudší z tých dvoch takmer nevládal dýchať od obrovskej bolesti, pretože mal určite zlomených pár rebier po plukovníkovom kopnutí do boku, no aj tak sa neprestával ani na chvíľku obzerať a hľadať čokoľvek, čo by mu pomohlo oslobodiť sa.
Cez maličkú dierku na stene prenikalo do stanu nesmelé popoludňajšie svetlo, ktoré v teplom a prašnom vzduchu vykresľovalo tenký lúč. Tento lúč vytváral na zemi maličkú bielu elipsu, ktorá sa veľmi pomaly približovala k väzňom. Chudý, takmer hypnotizovaný sledoval túto svetlú škvrnu, no zrazu ho nečakaný záblesk svetla preniesol do skutočnosti. Pravým okom zachytil, približne meter od seba, ako sa v piesku zalesklo niečo kovové. Pootočil hlavu, aby uvidel lepšie, čo sa to vynorilo z piesku, ale nevidel dobre. Skúsil teda natiahnuť nohu tým smerom, ale strašné pichnutie v boku mu pripomenulo stav jeho rebier a tak sa rozhodol nepokúšať osud. Myslel si, že aj tak by sa k tomu predmetu pravdepodobne nedostal, preto sa pokúsil cez kolík v ústach zašepkať: „Hej, žiješ ešte?“
Tlsťoch na tom určite nebol lepšie. Potom, čo ho Petri vyhodil do vzduchu, sa mu na pravom kolene vytvorila obrovská modrina, mal hrču na čele, pravé plece ho nenormálne bolelo a pravé zápästie mal napuchnuté ako balón.
„Myslím, že hej,“ hlesol cez zapchaté ústa aj tento.
„Chvalabohu. Už som na teba niekoľkokrát volal, ale neodpovedal si. Už som sa bál.“
„Asi som odpadol. Hlava mi ide prasknúť.“
„Musíme sa odtiaľ bezpodmienečne nejako dostať,“ povedal rozhodne chudý.
„Ako si na tom ty? Nič zlomené?“
„Bojím sa, že mám pár zlomených rebier, ale nejak to zvládnem.“
„Ako to, že nás tak prekvapili?“
„Teraz sa už na to vykašli, ináč už nebude. Snažme sa radšej uvoľniť. Pozri sa na svoju ľavú stranu, tam, kde dopadá ten slnečný lúč.“
„Nevidím nič,“ odpovedal tlsťoch.
„Je tam niečo zahrabané. Vyzerá to na niečo kovové. Skús, či sa k tomu nedostaneš nohou.“
Nečakaný zvuk otvárajúceho sa zipsu prerušil ich operáciu. Pomocník na stráži nahliadol dnu. Tlsťoch znovu predstieral, že je ešte v bezvedomí, druhý ostal úplne nehybný. Muž krátko skontroloval pohľadom väzňov, všetky prístroje vnútri stanu a potom sa so spokojným výrazom na tvári znovu stiahol a zatvoril zips na vchode.
Dvaja ostali chvíľu nehybní, o chvíľu začal ako prvý rozprávať tlstý: „Takmer nás pristihol.“
„Tak videl si to? Dostaneš sa k tomu?“
„Áno, teraz som videl. Počkaj, skúsim.“
Tlstý falošný beduín sa začal kývať zo strany na stranu a snažil sa uvoľniť trochu lano, ktorým bol zviazaný, potom začal čo najviac naťahovať ľavú nohu smerom k predmetu v piesku. Takmer ho dosiahol. Začal hĺbiť opätkom a odkryl časť predmetu.
„Vyzerá to ako kelňa.“
„Tak to musí byť Trowel Marshalltown. To je obľúbený nástroj archeológov na škrabanie terénu, keď hľadajú staré črepy. Dočiahneš na ňu?“
„Nie, nedočiahnem.“
„Keby si sa prestal napchávať, tak by si sa možno hýbal lepšie, si fakt tučný ako brav.“
„Čo s tým má moja statná postava?“
„Hýb sa, ty „statná postava“ a vyhrab tú kelňu, ak nie, uvidíš, že v árešte schudneš veľmi rýchlo.“
Tlstý si v tom okamihu predstavil nechutnú a páchnucu stravu. Pri predstave toho hrozného obrazu pozbieral všetky sily, v ktoré už ani nedúfal. Napol sa a čo najviac vysunul nohu. Z pleca mu vystrelila prudká bolesť až do mozgu, ale nedbal na to. Rozhodným pohybom kopol opätkom až za kelňu a ešte jedným pohybom nohy ju pritiahol k sebe.
„Mám ju!“ zakričal, aj keď to so zapchatými ústami to vyznelo len ako smiešne zaškriekanie.
„Buď ticho, ty truľo sprostý! Čo reveš? Chceš, aby sa vrátili tí dvaja fanatici a zmastili nás ešte raz?“
„Prepáč,“ odpovedal krotko tlsťoch. „Ale dočiahol som na ňu a mám ju.“
„No vidíš, keď sa posnažíš, tak aj niečo dokážeš. Mala by byť ostrá. Dokážeš prerezať tie prekliate laná?“
Tlsťoch uchytil rukoväť nástroja zdravou rukou, pridržal si ju tak, aby ju ostrím priblížil k lanám a začal ňou pohybovať tak, aby sa laná rozstrapkali na ostrí.
„Ak by sme sa aj vyslobodili,“ začal pošepky tlsťoch, „ako sa odtiaľ ostaneme? Tábor je plný ľudí a je ešte deň. Dúfam, že máš nejaký plán.“
„Jasné, že mám. Nie som snáď ja mozgom našej dvojice?“ ozval sa hrdo chudý. „Zatiaľ čo ty si pokojne spinkal, ja som analyzoval situáciu a myslím, že viem, ako sa odtiaľ dostať.“
„Som samé ucho,“ odvetil druhý a pokračoval v práci na lanách.
„Ten, čo stráži, nakukne vždy po približne desiatich minútach a tento stan je úplne na konci , na východnom kraji tábora.“
„A čo s tým?“
„Je toto možné? Nechápem ako som si ťa mohol vybrať pre túto robotu? Fantázia a inteligencia na úrovni améby, a to ešte dúfam, že sa améby neurazia.“
„Aby som pravdu povedal,“ odvetil tlsťoch, „bol som to ja, kto si vybral teba, keďže úloha bola zverená mne.“
„Dokázal si sa oslobodiť?“ zmenil tému chudý, pretože sa mu diskusia prestávala páčiť, hlavne preto, že jeho kolega mal skutočne pravdu.
„Počkaj, ešte chvíľku, ale myslím, že to pôjde.“
A skutočne, lano, ktoré ich držalo priviazaných k sudu, sa so suchým prasknutím pretrhlo a brušisko tučného znovu nabralo svoj obvyklý tvar.
„A je to,“ ozval sa spokojný tlsťoch.
„Výborne. Teraz ešte nechajme lano tak, kým sa znovu neobjaví strážca. Musíme sa tváriť, že je všetko tak ako predtým.“
„Dobre, budem sa tváriť, že ešte spím.“
Nemuseli čakať dlho. Po pár minútach doktorkin pomocník nakukol do stanu. Ako zvyčajne všetko zbežne skontroloval, a keďže nezbadal nič nezvyčajné, znovu zavrel zips a vrátil sa do tieňa na verande, ušúľal si cigaretu a pokojne si ju zapálil.
„Teraz,“ povedal chudý, „hýbme sa.“
Vzhľadom na ich zranenia to bola náročnejšia úloha, ako si spočiatku mysleli, ale po niekoľkých stonoch a mnohých nadávkach stáli obaja na nohách.
„Daj mi kelňu,“ nariadil chudý, len čo si uvoľnil ústa. Bolestné pichanie v pravom boku mu bránilo vo voľnom pohybe, ale keď si rukou pridŕžal boľavé miesto, mal pocit, že bolesť trochu poľavovala. Niekoľkými krokmi sa dostal k stene stanu oproti vchodu, kľakol si na kolená a pomocou Trowel Marshalltown prepichol plachtovinu. Ostrá čepeľ prerezala plátno ako keď sa nôž zareže do masla. Na východnej stene sa objavila približne desať centimetrová škára. Chudý sa k nej priblížil a vyzeral von. Ako predpokladal, nebol tam nikto. Iba v diaľke, niekoľko stovák metrov pred nimi, sa črtali ruiny starovekého mesta, kde predtým schovali džíp, ktorý im mal poslúžiť na útek s ukradnutou korisťou.
„Nikto,“ povedal, kým kelňou rozširoval otvor až po zem. „Ideme,“ a vsunul sa do otvoru.
„Mohol si tu urobiť aj trochu väčšiu dieru, nie?“ hundral tlsťoch a s funením a stonaním sa predieral aj on von.
„Hýb sa, teraz musíme odtiaľ čo najskôr vypadnúť.“
„Veď sa ledva hýbem, neviem vôbec chodiť.“
„Poď, ponáhľaj sa a už prestaň fňukať. Nezabudni, že ak odtiaľ nevypadneme, pár rokov v base máme viac ako istých.“
Slovo „basa“ dokázala tomu tlstému vždy dodať síl. Bez slova a trpiac išiel za kolegom, ktorý sa prikrádal k ruinám.

Muža na stráži prebral až rev motora. Ešte chvíľku pozeral na cigaretu, kým si uvedomil, že sa niečo deje a tak takmer dofajčenú cigaretu prudkým gestom odhodil. Rýchlo vošiel do stanu, takmer neveril vlastným očiam: väzni tam už neboli. Vedľa suda na palivo ostalo iba lano a trochu ďalej dve handry, ktorými mali väzni upchaté ústa. Na stene oproti vchodu veľká diera siahajúca až po zem.
„Hisham, chlapi!“ skričal z plného hrdla. „Väzni ušli!“

Kozmická loď Theos – Superfluidum
Obraz predmetu, ktorý Petri umiestnil do priestoru medzi Kodon a Zem, oboch pozemšťanov úplne ohromil.
„A toto má byť čo?“ opýtala sa zvedavo Elisa, ktorá sa približovala, aby si neznámy predmet prezrela zblízka.
„Ešte sme tomu nedali oficiálne meno.“ Petri preniesol ten zvláštny predmet do popredia a, pozerajúc na doktorku, dodal, „možno by si to mohla pomenovať ty.“
„Keď mi vysvetlíš, čo to je a na čo slúži, možno by som aj mohla skúsiť.“
„Naši vedci sa venujú tomuto projektu už dosť dlho.“ Petri si skrížil ruky za chrbtom a začal sa pomaly prechádzať po miestnosti. „Toto zariadenie je výsledkom série štúdií, ktoré, aspoň čiastočne, presahujú moje vedecké kompetencie.“
„A môžem vás uistiť, že sú ďalekosiahle,“ dodal Azakis a potľapkal priateľa po pleci.
„Stručne povedané, je to určitý antigravitačný systém. Zakladá sa na princípe, ktorý je, ako som už povedal, zatiaľ vo fáze výskumov, ale ktorý sa môžem pokúsiť opísať niekoľkými jednoduchými vetami.“
„Myslím, že by to bolo užitočné,“ poznamenala Elisa. „Nezabúdaj, že patríme k druhu, ktorý sa, v porovnaní s vami, môže považovať za nedostatočne vyvinutý.“
Petri mierne prikývol. Pristúpil bližšie k trojrozmernému modelu zvláštneho predmetu a pokojne pokračoval s vysvetľovaním. „Toto tu, čo si predtým nazvala „plávacie koleso“ sa v geometrii nazýva toroid. Rúrkovitý prstenec je dutý, zatiaľ čo to, čo by sme mohli nazvať ako „diera v strede“ obsahuje hnací a riadiaci systém.“
„Zatiaľ všetko jasné,“ povedala Elisa, stále viac vzrušená.
„Veľmi dobre. Teraz sa pozrieme na princíp fungovania systému.“ Petri pootočil model toroidu a ukázal im vnútorný prierez. „Prstenec sa naplní plynom, zvyčajne je to istý izotop hélia, vychladeným na teplotu blízku absolútnej nule, kedy plyn zmení skupenstvo a premení sa na kvapalinu s veľmi špecifickými vlastnosťami. Prakticky možno povedať, že jej viskozita bude takmer nulová, takže tečie bez toho, že by vznikalo nejaké trenie. My túto vlastnosť voláme supertekutosť.“
„Počkaj, začínam strácať súvislosti,“ podotkla smutne Elisa.
„Tak ešte jednoduchšie. Tento plyn v kvapalnom stave, vhodne podnecovaný štruktúrou prstenca, sa dokáže pohybovať vnútri bez najmenších problémov, rýchlosťou približujúcou sa rýchlosti svetla, pričom si dokáže udržať túto rýchlosť teoreticky nekonečnú dobu, teda, dá sa povedať, že navždy.“
„Úžasné,“ poznamenal Jack, ktorý nechcel stratiť ani slabiku z vysvetľovania.
„Dobre, myslím, že som to pochopila,“ dodala Elisa. „Ale ako dokáže táto zostava pôsobiť proti vzájomnej gravitačnej príťažlivosti medzi dvoma planétami?“
„Tu sa veci značne komplikujú,“ odpovedal Petri. „Povedzme, že rotácia superfluida rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla generuje zakrivenie časopriestoru, kontinua okolo neho, čo spôsobuje antigravitačný účinok.“
„Do prdele,“ zvolala Elisa. „Môj staručký profesor fyziky sa bude určite obracať v hrobe.“
„A nielen on, moja drahá,“ dodal plukovník. „Ak som to pochopil správne, títo dvaja páni sa nám snažia vysvetliť, že musíme prehodnotiť niektoré teórie a koncepty, ktoré sa naši vedci snažili analyzovať a študovať celý svoj život. Princíp proti gravitácii bol teoreticky preskúmaný už niekoľkokrát, ale nikto ho nikdy skutočne nedokázal. Tu, pred nami,“ a ukázal prstom na zvláštny predmet, „máme konečne dôkaz o tom, že je to skutočne možné.“
„Ja by som nerobil náhle uzávery,“ povedal Azakis, schladiac tak plukovníkovo nadšenie. „Musím vám povedať, že s touto vecou sme nikdy nerobili pokusy na objektoch s rozmermi dosahujúcimi veľkosť planét, lepšie povedané, vyskúšali sme to pred dvoma cyklami, ale nedosiahli sme výsledky, aké sme si predstavovali. Okrem toho, mohli by sa vyskytnúť neočakávané udalosti a …“
„Ako vždy, len kuvikáš,“ povedal Petri, prerušiac svojho kamaráta. „Mechanizmus bol dokázaný už niekoľkokrát. Aj naša loď v podstate čiastočne využíva tento princíp na svoj pohon. Buďme optimistickí.“
„Ďalším dôvodom je, že vlastne nemáme alternatívy, alebo sa mýlim?“ opýtala sa skleslo Elisa.
„Nanešťastie, myslím, že skutočne nemáme alternatívy,“ odpovedal neveselo Petri a mierne sklonil hlavu. „Jedinou vecou, ktorej sa skutočne obávam, je, že vzhľadom na malé rozmery nášho toroidu nedokážeme úplne absorbovať všetky účinky gravitačného priťahovania a určitá časť gravitácie aj tak dokáže vykonať svoje dielo.“
„Chceš tým povedať, že táto vec by aj tak nestačila na zabránenie katastrofe?“ opýtala sa Elisa približujúc sa k mimozemšťanovi.
„Možno nie úplne,“ odpovedal Petri a o krôčik ustúpil. „Z mojich výpočtov vyplýva, že z tejto pasce by mohlo uniknúť približne desať percent gravitónov.“
„Takže by to mohla byť nakoniec aj tak zbytočná námaha?“
„Nie, to vôbec nie,“ odpovedal Petri. „Znížime účinky o deväťdesiat percent. Budeme musieť zvládnuť iba málo.“
„Nazveme to „Newark“,“ povedala spokojne Elisa. „A teraz do roboty, sedem dní ubehne ako voda.“

Letecká základňa Camp Adder – Únik
Dve zvláštne osoby, ešte stále oblečené ako beduíni, práve vošli do svojej skrýše v meste, keď ich pozornosť upútal slabý prerušovaný zvuk z laptopu, ktorý ostal zapnutý na stole v obývačke.
„Kto to je, dočerta?“ opýtal sa podráždene chudý.
Tlsťoch, čím ďalej, tým viac krívajúci, sa priblížil k počítaču, a po zadaní komplikovaného hesla, povedal „Je to správa zo základne.“
„Budú chcieť poznať výsledky operácie.“
„Daj mi sekundu, aby som to dekodifikoval.“
Na obrazovke sa najprv zjavili nezrozumiteľné znaky, potom, po zadaní kombinácie kódov sa začala pomaly zobrazovať správa.

Generál bol zajatý a odvedený na leteckú základňu Camp Adder. Vyžaduje sa operácia na okamžité vyslobodenie.
„Do riti,“ zvolal tlsťoch, „už sa to dozvedeli!“
„Do hája, ako to dokázali?!“
„Nuž, určite majú priame kanály. Tým nič neunikne.“
„A podľa nich, čo by sme tak asi mali urobiť?“
„Čo ja viem? Tu hovoria iba to, že ho máme ísť vyslobodiť.“
„Takí dolámaní, ako sme teraz? No, ja to teda nevidím veľmi ružovo.“
Chudý a vysoký si pritiahol stoličku, otočil ju o deväťdesiat stupňov a jojkajúc a vzdychajúc sa sťažka posadil. „No, už len to nám chýbalo.“
Oprel si jeden lakeť o hladkú dosku a zahľadel sa z okna, ktoré bolo pred ním. Všimol si, že sklá boli dosť špinavé a že na tom pravom bola prasklina ťahajúca sa po takmer celej jeho dĺžke.
Naraz sa pozrel na svojho kamaráta a s úškrnom povedal: „Dostal som nápad.“
„Vedel som to, už poznám ten pohľad.“
„Choď po lekárničku, nech sa ti pozriem na tú hrču, čo máš na hlave.“
„Aby som pravdu povedal, viac sa obávam o zápästie. Dúfam, že nie je zlomené.“
„Neboj sa, napravím ti ho. Za mlada som chcel byť veterinárom.“

Ani nie po hodine a po obrovských dávkach analgetík a po tube hojivých mastí boli dvaja spolubojovníci ako vymenení.
Chudý sa na seba pozeral do zrkadla zaveseného na stene pri vchodových dverách a poznamenal: „Teraz môžeme pokračovať,“ a vošiel do spálne. O chvíľu z nej vyšiel a v rukách držal dve dokonale vyžehlené americké vojenské uniformy.
„A tie si kde zobral?“ opýtal sa udivený tlsťoch.
„Sú súčasťou núdzovej výbavy, ktorú mám so sebou. Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“
„Ty si úplný blázon,“ komentoval to tlsťoch, krútiac hlavou. „A čo s nimi budeme robiť?“
„Tu je plán,“ odpovedal spokojne chudý a pohodil druhovi uniformu veľkosti XXL. „Ty budeš generál Richard Wright, šéf super tajnej vládnej agentúry, o ktorej nikto nesmie nič vedieť.“
„Jasné, je predsa super tajná. A ty?“
„Ja budem tvoja pravá ruka. Plukovník Oliver Morris. K vašim službám, pane.“
„Takže som tvoj nadriadený. Až teraz sa mi to naozaj veľmi páči.“
„Len si nezvykaj, jasné?“ odpovedal chudý so zdvihnutým ukazovákom. „A toto sú naše dokumenty s príslušnými služobnými preukazmi.“
„Uf. Vyzerajú fakt ako pravé.“
„A to ešte nie je všetko, kamarát,“ a ukázal mu hlavičkový papier podpísaný priamo plukovníkom Jackom Hudsonom. „Toto je oficiálna žiadosť o prevzatie väzňa za účelom jeho premiestnenia na „bezpečnejšie“ miesto.“
„A to si kde zobral?“
„Vytlačil som si ju, kým si bol v sprche. Čo si si myslel, že iba ty vieš čarovať s počítačom?“
„Nenachádzam slov. Vyzerá ešte lepšie ako originál.“
„Vojdeme na základňu a prevezmeme generála. Ak by namietali, môžeme povedať, nech zavolajú priamo plukovníka Hudsona. Nemyslím, že mu vo vesmíre bude fungovať mobil,“ a obaja sa hlasno rozosmiali.

Po približne jednej hodine, keď sa slnko už schovalo za vysokou dunou, vojenský džíp s plukovníkom a s generálom v dôsledne upravených uniformách, zastavil pred závorou pri vstupe na vojenskú základňu Imam Ali alebo Camp Adder, ako ju prekrstili americkí vojaci počas vojny v Iraku. Z obrnenej strážnej búdky vyšli dvaja vojaci ozbrojení až po uši a rýchlo sa blížili k vozidlu. Ďalší dvaja, stojaci opodiaľ, mierili na pasažierov zbraňami.
„Dobrý večer, plukovník,“ povedal najbližší vojak po salutovaní. „Môžete mi ukázať svoje dokumenty?“
Chudý a vysoký plukovník na mieste vodiča nepovedal ani slovo. Vytiahol z vnútorného vrecka saka žltú obálku a podal ju vojakovi. Ten si ich pozorne prezrel, párkrát zasvietil baterkou do tvárí plukovníka aj generála. Generál cítil, ako mu po čele steká kvapka potu, od hrče na nos, potom kvapla na tretí gombík saka, neuveriteľne napnutý na obrovskom bruchu.
„Plukovník Morris a generál White,“ povedal vojak a znovu zasvietil do plukovníkovej tváre.
„Wright, generál Wright!“ odpovedal rozhodne a namrzene chudý plukovník. „Čo neviete čítať, seržant?“
Seržant, ktorý priezvisko generála skomolil naschvál, sa mierne usmial a povedal: „Odprevadia vás. Nasledujte tamtých mužov,“ a gestom ukázal dvom vojakom, aby odprevadili návštevníkov do väzenia.
Plukovník naštartoval a pomaly sa pohol za nimi. Neurobil ani desať metrov, keď za chrbtom začul: „Pane, stojte!“
Tým dvom vo vozidle zamrzla krv v žilách. Ostali nehybne stáť a po chvíľke, ktorá sa im zdala nekonečnou, hlas pokračoval: „Zabudli ste si zobrať svoje dokumenty.“
Korpulentný generál sa zhlboka nadýchol, až sa mu takmer utrhli všetky gombíky.
„Ďakujem, seržant,“ poďakoval chudý a natiahol ruku smerom k vojakovi. „Starnem rýchlejšie, ako by som chcel.“
Znovu sa pohli a džípom sledovali dvoch vojakov kráčajúcich pred nimi, ktorí ich odviedli rýchlo k vchodu nízkej ošarpanej budovy. Mladší vojak zabúchal na bránu a vošiel bez toho, že by čakal na odpoveď. Po chvíľke sa v bráne objavil úplne holohlavý černoch s prísnou tvárou a s výložkami seržanta. Zasalutoval a povedal: „Pán generál, pán plukovník, prosím, poďte ďalej.“
Dvaja dôstojníci odpovedali na pozdrav a snažiac sa ignorovať bolesti, ktoré sa začali znovu ozývať, vystúpili z vozidla a vošli dnu.
„Seržant,“ povedal rozhodne chudý plukovník, „máme tu písomný rozkaz od plukovníka Hudsona, ktorým nás poveruje prevziať generála Campbella,“ a podal mu žltú obálku.“
Mohutný seržant ju otvoril, chvíľku bez slova čítal. Potom sa svojimi čiernymi očami skúmavo pozrel do očí plukovníka a povedal: „Budem to musieť overiť.“
„Nech sa páči,“ pokojne odpovedal dôstojník.
Obrovský černoch vytiahol zo zásuvky písacieho stola ďalší list a pozorne ho porovnal s tým, ktorý mal v ruke. Znovu sa zahľadel na plukovníka a bez toho, že by prejavil nejaké emócie, dodal: „Podpis sa zhoduje. Nemáte nič proti tomu, ak mu zavolám?“
„Je to vaša povinnosť. Ale poponáhľajme sa, prosím. Už sme stratili dosť času,“ odpovedal chudý plukovník a tváril sa, že začína strácať trpezlivosť.
Seržant na to vôbec nedbal, z vrecka uniformy vytiahol svoj mobil, vyťukal číslo a čakal.
Dvaja dôstojníci zadržali dych, až kým vojak po stlačení tlačidla na mobile, lakonicky nepoznamenal: „Mimo dosahu.“
„Takže, seržant, pohneme sa konečne?“, ozval sa dôstojník rozhodne prísnejším hlasom ako predtým. „Nemôžeme tu čakať celú noc.“
„Choď po generála,“ nariadil veľký seržant jednému z vojakov, ktorí priviedli dôstojníkov.

Po niekoľkých minútach sa na prahu dverí za seržantom objavil úplne holohlavý chlap s obrovskými fúzmi a sivým obočím nad živými očkami. Mal na sebe uniformu s generálskymi výložkami, ale na pravej výložke chýbala jedna z hviezd. Na rukách mal putá a vojak za ním naňho mieril zbraňou.
Pri pohľade na našich dvoch dôstojníkov ním trhlo, no okamžite sa zorientoval, ostal ticho a tváril sa čo najsmutnejšie.
„Ďakujem, vojak,“ povedal chudý plukovník, vyťahujúc z vrecka svoju Berettu M9. „Teraz si toho ničomníka zoberieme na starosť my.“

Kozmická loď – Akčný plán
„Nie je to vzrušujúce vedieť, že to budeme práve my dvaja, kto zachráni Zem, láska moja?“ opýtala sa Elisa, dívala sa pritom plukovníkovi do očí ako pradúca mačička a uchytila ho za ruku.
„To ako myslíš, že „Láska moja“? Nezdá sa ti, že preháňaš?“ ozval sa Jack a zamračil sa pritom.“
Elisa až nadskočila a až keď sa plukovník usmial a pohladil ju po líci, pochopila, že si z nej uťahoval. „Hnusák jeden! Už nikdy viac si zo mňa nerob žarty, ináč uvidíš...,“ a udrela ho do hrudníka.
„No tak, už sa nezlosti,“ pošepkal jej Jack a jemne si ju privinul k sebe. „Dobre, bol to hlúpy žart, uznávam. Už to viac neurobím.“
To nečakané objatie zapôsobilo na doktorku upokojujúco. Cítila, ako sa dovtedy nahromadené napätie začalo topiť ako lanský sneh. Po všetkom, čo sa stalo v posledných hodinách, to bolo práve to, čo potrebovala. Odovzdala sa do jeho rúk, pomaly zatvorila oči, oprela si hlavu o jeho statnú hruď a úplne sa uvoľnila.

Azakis sa medzitým vsunul do ešte stále príliš úzkej kabíny H^COM a čakal na odpoveď na svoju žiadosť o komunikáciu, ktorá sa mala zjaviť na holografickom paneli pred ním.
Zo stredu obrazovky pred ním sa šírili pestrofarebné vlny podobné vlnám na jazere, keď doň hodíte kameň. No o chvíľu začali vlny miznúť a namiesto nich sa zjavili rysy vekom poznačenej tváre jeho nadriadeného Starešinu.
„Azakis,“ oslovil ho s náznakom úsmevu starec a pomaly zdvihol na pozdrav aj kostnatú ruku. „Čo môže pre teba urobiť tento starec?“
„Dvom pozemšťanom sme odhalili pravdu.“
„Tak to bolo skutočne odvážne,“ poznamenal Starešina a podoprel si bradu. „Ako to zobrali?“
„Nuž, povedzme, že po začiatočnom zdesení reagovali celkom dobre.“ Azakis urobil krátku prestávku a potom vážne pokračoval: „Navrhli sme im použiť náš toroid so superfluidom.“
„Toroid?“ zvolal starec na obrazovke a náhle vyskočil na nohy ako mladík. „Veď ešte neboli urobené všetky skúšky. Pamätáš sa, čo sa stalo poslednýkrát, však? S tou hračkou by sme mohli vytvoriť nekontrolovanú gravitačnú fluktuáciu a, okrem toho, existuje riziko, že by sa mohla vytvoriť dokonca aj čierna diera.“
„Viem. Viem to veľmi dobre,“ odpovedal skleslo Azakis. „Ale, na druhej strane, nevidím alternatívu. Ak tentokrát nepoužijeme drastické prostriedky, prechod Kodonu by pre pozemšťanov mohol mať fatálne dôsledky.“
„Aký je tvoj plán?“
„Skríženie obežných dráh oboch planét sa odhaduje o menej ako sedem dní. Mal by si dať pripraviť toroid a dať mi ho dopraviť sem niekoľko dní predtým.“
„Vieš, že nemáme veľa času.“
„Musíš mi nechať nejakú rezervu na jeho umiestnenie, konfiguráciu a procedúru na jeho aktiváciu.“
„Mám nejakú zlú predtuchu,“ povedal Starešina a prešiel si rukou po bielych vlasoch.
„Petri je so mnou. Všetko dobre dopadne.“
„Ste dvaja šikovní chlapci, nemám o tom žiadne pochybnosti, ale dávajte veľký pozor. Hentá vec by sa mohla premeniť na neľútostnú zbraň.“
„Snaž sa nám ho dopraviť včas, zvyšok si už berieme na starosť my. Neobávaj sa.“
„Dobre, budem ťa kontaktovať hneď, len čo bude všetko pripravené. Veľa šťastia.“
Tvár nadriadeného zmizla z monitora, na ktorom sa znovu zobrazovali rovnaké pestrofarebné vlny ako predtým.
Azakis sa pomaly zdvihol z nepohodlného kresielka a chvíľku len tak postával s rukami opretými o pult. Mysľou sa mu preháňalo tisíc myšlienok, po chrbte mu prebehli zimomriavky a naraz mal taký neurčitý pocit, že sa hrnú do poriadnej šlamastiky.

„Zak,“ zvolal veselo jeho priateľ, keď ho uvidel vynoriť sa z kabíny H^COM. „Čo hovorí starý?“
Azakis sa ponaťahoval a potom pokojne povedal: „Dal nám svoje požehnanie. Ak pôjde všetko podľa plánov, budeme mať toroid, alebo, ako ho voláme teraz, Newark, presne deň pred skrížením dráh.“
„Dúfajme len, že to zvládneme. Nebude ľahké nakonfigurovať hentú vecičku za takú krátku dobu.“
„Čoho sa obávaš, kamarát?“ odpovedal s náznakom úsmevu Azakis „V najhoršom prípade otvoríme priestorovo časovú odchýlku, ktorá vcucne Zem, Kodon, Nibiru a všetky ostatné satelity jedným dychom.“
Dvaja pozemšťania, ktorí stáli opodiaľ, ale ktorým neušlo ani jedno vypovedané slovo rozhovoru, ostali ako skamenelí.
„Čo to hovoríš?“ hlesla Elisa hľadiac na nich rozšírenými očami. „Priestorovo časová odchýlka? Vcucnutie? Chceš tým povedať, že ak by tento plán nefungoval, boli by sme to my, kto by zapríčinil zničenie našej aj vašej populácie?“
„Nuž, minimálne riziko tu existuje,“ poznamenal pokojne Azakis.
„Minimálne riziko?! A to nám hovoríš len tak, s tým svojím pokojným výrazom na tvári? Ty musíš byť skutočne blázon a my ešte väčší.“
„Upokoj sa, zlatko,“ zasiahol Jack, uchopil ju za plecia a pozeral sa jej rovno do očí. „Sú oveľa šikovnejší a múdrejší ako my a ak sa rozhodli pre túto cestu, nemôžeme robiť nič iné, iba s nimi súhlasiť a pomáhať im zo všetkých síl.“
Doktorka si zhlboka vzdychla a povedala: „Musím si sadnúť. Tento deň bol veľmi náročný. Ak to pôjde takto aj ďalej, tak to nevydržím.“
Jack ju chytil pod pazuchu a odviedol ju k najbližšiemu kresielku. Elisa si naň s povzdychom unavene sadla.
„Možno sme príliš znížili obsah kyslíka vo vzduchu,“ pošepkal Azakis svojmu druhovi.
„Snažil som sa, aby ovzdušie čo najviac vyhovovalo im aj nám, aby sme si nemuseli nasadzovať tie nepríjemné respirátory.“
„Viem, kamarát, ale mám taký pocit, že oni tým dosť trpia.“
„Dobre, upravím zmes. My sa prispôsobíme ľahšie.“
Plukovník však vyzeral, že mu to vôbec nevadí a bol čulejší ako kedykoľvek predtým. Dobrodružstvo a riziko predstavovali jeho každodenný chlieb a v podobných situáciách sa cítil ako ryba vo vode. „Dobre,“ riekol a presúval sa priamo pod trojrozmerný obraz štruktúry Newark, ktorý ešte stále majestátne trónil uprostred izby. „Táto vec by nás mohla všetkých zachrániť alebo viesť k totálnej záhube.“
„Veľmi stručná, ale účinná analýza,“ komentoval jeho slová Azakis.
„Teraz však,“ povedal plukovník vážnym a hlbokým hlasom, „myslím, že nastal čas, aby sme o blížiacej sa katastrofe upovedomili celú planétu.“
„A ako to chceš urobiť?“ opýtala sa Elisa zo svojho kresielka. „Zdvihneme telefón, zavoláme amerického prezidenta a povieme mu: „Dobrý deň, pán prezident, viete, stretli sme dvoch mimozemšťanov a tí nám povedali, že o niekoľko dní priletí jedna planéta, ktorá nás úplne zmetie zo sveta?“
„Nuž, pokiaľ by sme to urobili takto, zistili by si odkiaľ voláme, prišli by si po nás a dali by nás zavrieť do blázinca. Minimálne do blázinca,“ odvetil Jack s úsmevom.
„Nemáte nejaký globálny komunikačný systém, podobný našej Sieti?“ opýtal sa zvedavý Petri plukovníka.
„Sieť? Čo tým myslíš?“
„Je to systém všeobecného vzájomného prepojenia, ktorý dokáže uložiť do pamäti a distribuovať Poznanie na planetárnej úrovni. Máme k nej prístup úplne všetci, samozrejme, každý má určenú vlastnú úroveň prístupu, a pripájame sa k nej prostredníctvom neurálneho systému N^COM, ktorý nám už pri narodení transplantujú priamo do mozgu.“
„Úžasné,“ zvolala ohromená Elisa a pokračovala: „V skutočnosti, aj my máme podobný systém. Voláme ho internet, ale, samozrejme, nie sme na vašej úrovni.“
„A nedal by sa ten váš „internet“ použiť na odoslanie správy do všetkých miest planéty?“ opýtal sa zvedavo Petri.
„No, nie je to také jednoduché,“ odvetila Elisa. „Mohli by sme zadať informácie do systému, poslať správy skupinám osôb, možno aj nejaké video, a snažiť sa rozoslať ich čo najskôr, ale nemyslím, že by tomu niekto veril a určite by sa informácia nedostala ku všetkým.“ Niekoľko sekúnd rozmýšľala a potom dodala: „Myslím, že jediným vhodným prostriedkom je stará dobrá televízia.“
„Televízia?“ opýtal sa Azakis. Potom, obrátiac sa k Petrimu, povedal: „Nebude to náhodou ten systém, čo sme použili na získanie snímok a filmov pri ceste sem?“
„Myslím, že je to práve to, Zak“ a s týmito slovami sa pustil do manipulovania s ovládačmi na centrálnom pulte. Po niekoľkých sekundách sa na obrovskej obrazovke zjavili niektoré predtým zaznamenané sekvencie. „Hovoríte o tomto?“
Rýchlo za sebou sa zjavovali rôzne filmy: reklamy, televízne noviny, futbalové zápasy, dokonca aj jeden starý film s Humphreym Bogartom.
„To je predsa Casablanca,“ zvolala očarená Elisa. „Kde ste to všetko našli?“
„Vaše vysielanie sa šíri aj do vesmíru,“ odpovedal pokojne Petri. „Museli sme trošku upraviť náš systém prijímačov, ale nakoniec sme tie signály zachytili.“
„A vďaka nim,“ dodal Azakis, „sme sa dokázali naučiť váš jazyk.“
„A dokonca aj ten strašne komplikovaný,“ poznamenal smutne Petri. „Skoro som sa zbláznil z tých obrázkov.“
„V každom prípade,“ prerušil ich plukovník, „je to práve to, o čom sme hovorili, ale ani o tomto nie som presvedčený, že by to bolo to najlepšie riešenie.“
„Prepáč, Jack“ zasiahla Elisa, nemyslíš, že je načase upozorniť, predovšetkým, tvojich nadriadených v ELSAD? Nakoniec, ak som nepochopila nesprávne, na čele tejto organizácie je predsa práve prezident Spojených štátov, nie?“
„A ty odkiaľ vieš takéto veci?“ namietol prekvapený plukovník.
„Ak ja mám svoje zdroje,“ povedala Elisa naoko dôležito, a zasmiala sa. Prameň vlasov jej padal na pravé líce.
„Aj u vás sú ženy takéto?“ opýtal sa Jack dvoch mimozemšťanov, ktorí scénu sledovali s prekvapeným výrazom na tvári.
„Ženy sú rovnaké v celom vesmíre, kamarát,“ odpovedal s úsmevom Azakis.
„Nuž,“ pokračoval plukovník po krátkom odbočení, „myslím, že máš pravdu. Takúto závažnú a znepokojujúcu novinu by mala oznámiť seriózna a dôveryhodná inštitúcia. Trošku sa obávam externých infiltrácií, do ktorých bol zapletený aj generál Campbell a tí dvaja, ktorí nás napadli. V skutočnosti bol mojím priamym nadriadeným práve generál, ale vyzerá to tak, že bol iba úplne skorumpovaným zradcom.“
„Takže to vyzerá tak, že nakoniec budeme musieť zavolať, ako sme hovorili na začiatku, však?“ ozvala sa doktorka.
„Možno sa to zdá absurdné, ale zrejme je to jediné riešenie.“

New York – Ostrov Manhattan
V luxusnej kancelárii na tridsiatom deviatom poschodí impozantného mrakodrapu postaveného medzi 5th Avenue
a 59th Street na Manhattane v New Yorku, stál pred jedným z piatich veľkých okien, ktoré ho oddeľovalo od vonkajšieho prostredia, nie veľmi vysoký, elegantný a starostlivo upravený pán. Mal oblečený tmavosivý oblek, určite taliansky, a výraznú červenú kravatu. Vlasy mal starostlivo učesané dozadu. Jeho čierne a hlboké oči si premeriavali priestor za sklom v smere Central Parku, ktorý začínal prakticky pod jeho nohami a rozprestieral sa na ploche v dĺžke štyroch kilometrov a v šírke približne osemsto metrov, a predstavoval vzácnu zelenú plochu, zdroj kyslíka a zábavy pre takmer dva milióny obyvateľov ostrova.

„Môžem, pán senátor?“ opýtal sa plešatý chlapík s nevýraznou tvárou, kým klopal na vstupné dvere z tmavého lakovaného dreva. Vedľa dverí bola vyleštená platnička, na ktorej bolo čiernymi písmenami napísané: „Senátor Jonathan Preston”.
„Čo je?“ odpovedal chlap pri okne a ani sa neobzrel.
„Mám pre vás šifrovanú videokomunikáciu.“
„Dobre, prevezmem si to tu. Zatvorte dvere, keď budete odchádzať.“

Muž sa pomaly pohol k elegantnému písaciemu stolu a sadol si do čierneho mäkkého koženého kresla. Automatickým gestom si upravil uzol kravaty, vsunul si slúchadlo do pravého ucha a stlačil malé sivé tlačidlo, ktoré bolo pod stolnou doskou. Zo stropu sa s tichým syčaním začal spúšťať veľký polopriehľadný monitor, až kým nedosadol na písací stôl. Muž sa dotkol obrazovky a priamo pred ním sa objavil generál Campbell.
„Pán generál, som rád, že už nie ste vo väzení.“
Pán senátor, ako sa máte? Chcel som vám predovšetkým poďakovať za rýchlu a funkčnú operáciu.“
„Myslím, že celú zásluhu na tom majú osoby za vaším chrbtom.“
Generál sa inštinktívne obrátil a uvidel dvojicu, ktorá sa snažila stáť tak, aby boli obaja v zábere webcam, ako zvyčajne robí publikum za novinárom pri priamych prenosoch. Mierne pokrčil plecami a pokračoval: „Nie sú to šelmovské líšky, ale pri niektorých prácach sú veľmi výkonní.“
„Dobre, teraz mi ale všetko porozprávajte. Vašu správu som mal dostať už pred viac ako dvanástimi hodinami.“
„Povedzme, že v poslednom čase som mal dosť plný program,“ odpovedal ironicky generál. „V každom prípade môžem potvrdiť, že intuícia doktorky Hunterovej bola úplne presná a že vďaka jej objavu som sa mohol osobne zúčastniť jednej úplne neuveriteľnej udalosti.“
Generál urobil krátku prestávku, aby ešte viac vzbudil pozornosť a dodal: „Pán senátor, neviem, ako sa to mohlo stať, ale objav našej doktorky, ktorá našla slávnu „schránku so vzácnym obsahom“, musel nejakým spôsobom aktivovať systém, ktorý na našu planétu privolal ...“ Zastavil sa a, vedomý si toho, že veta, ktorú vysloví, bude iba ťažko pochopená, nadýchol sa a bez váhania slávnostne povedal, „kozmickú loď mimozemšťanov.“
Dôstojník sa snažil dívať sa dopredu smerom na monitor, aby zachytil nejaký náznak úžasu na senátorovej tvári, ale ten ani okom nemihol. Iba si oprel lakeť o svoj tmavý písací stôl a podoprel si bradu. Ostal tak niekoľko sekúnd nepohnute a potom jednoducho povedal: „Tak sa vrátili.“
Generál naňho ostal bez slova civieť.
Preston už vedel o mimozemšťanoch... Ako je to možné?
Senátor pomaličky vstal z pohodlného kresla a, prekrížiac si ruky za chrbtom, začal sa prechádzať okolo stola. Generál ani dvaja podriadení za jeho chrbtom sa neodvážili povedať ani slovo. Iba si vymenili nesmelé pohľady a trpezlivo čakali.
Preston sa nečakane vrátil k písaciemu stolu, oprel sa oň oboma rukami a, pozerajúc rovno do generálových očí, povedal: „Mali ste so sebou drón. Dokázali ste nafilmovať tú loď?“
Generál sa obrátil a zúfalo očakával pozitívnu odpoveď od tých dvoch, čo mu stáli za chrbtom. Chudý s úsmevom prikývol, prevzal slovo a s hrdo nafúknutou hruďou spokojne potvrdil: „Samozrejme, pán generál, máme niekoľko filmov. Hneď vám ich pošlem.“
Bez veľkých okolkov odsunul generála a po stlačení niekoľkých klávesov pred sebou v okne na monitore senátora sa začali premietať zábery nafilmované z tábora doktorky Hunterovej.
Preston sa oprel oboma lakťami o písací stôl, oprel si bradu o dlaň a priblížil sa k monitoru, aby mu neušla ani jedna zo snímok, ktoré mu bežali pred očami. Najprv nočné obrázky kamennej schránky nájdenej v zemi, potom zábery záhadnej čiernej gule v schránke a jej prenos do laboratória. Nakoniec sa scenár zmenil. Bol jasný deň. Zdanlivo opretá o štyri lúče červenkastej farby prichádzajúce z rohov imaginárneho štvorca narysovaného na zemi vystupovala okrúhla striebristá štruktúra. Celá zostava vytvárala akúsi pyramídu podobajúcu sa na Ziqqurat di Ur, ktorý sa majestátne týčil v diaľke.
Senátor nemohol odtrhnúť oči od obrazovky. Keď uvidel dve postavy ľudského vzhľadu, ale rozhodne oveľa vyššie než priemer, ako sa vynorili z otvoru štruktúry a s rozkročenými nohami sa postavili na zostupnú rampu, zmohol sa iba na tlmený výkrik, pretože mal úplne stiahnuté hrdlo.
To, o čom sníval po celý svoj život, sa stávalo skutočnosťou. Všetky jeho štúdie, výskum a, predovšetkým, značný kapitál investovaný do tohto projektu, konečne začínali prinášať prvé výsledky. Postavy, ktoré videl na obrazovke, boli skutočne dvaja mimozemšťania, ktorí na svojej super modernej vesmírnej lodi prešli celý medziplanetárny priestor, aby sa znovu vrátili na Zem. Teraz by chcel povedať rovno do tváre tých, ktorí ho vždy kritizovali, že jeho výpočty boli úplne presné. Záhadná dvanásta planéta slnečného systému skutočne existuje. Jej obežná dráha sa po 3 600 rokoch mala znovu skrížiť s obežnou dráhou Zeme a pred ním stáli jej dvaja obyvatelia, ktorí využili, že ich vlastná planéta „zaviezla“ až do našej blízkosti. Znovu nás navštívili, aby, ako aj predtým, ovplyvnili našu kultúru a naše životy. Ktovie koľkokrát to už počas tisícročí urobili, ale dôležité bolo, že teraz sa história opakovala. Tentokrát tu je však aj on a určite si nenechá ujsť túto príležitosť.
„Výborná práca,“ povedal jednoducho senátor obrátiac sa k trom osobám, ktoré naňho pozorne hľadeli z obrazovky. Potom, keď urobil jednu otočku na stoličke, dodal: „Skutočnosť, generál, že ste sa nechali odhaliť, našu vec trochu komplikuje. Už nebudeme môcť využívať možnosť mať ctené a vážené „ucho“ v rámci ELSAD, ale toto nás teraz už vlastne ani veľmi nezaujíma.“
„Čo chcete povedať, senátor?“
„Teraz už naším cieľom nie je odhaliť hypotézy doktorky Hunterovej, bez ohľadu na to, či sú presné alebo nie, ani privlastniť si „vzácny obsah“ schránky.“
„Aj preto, že vôbec nie je taký vzácny,“ zašomral tlsťoch.
„Môžeme prejsť priamo k druhej fáze,“ povedal senátor tváriac sa, že nič nepočul. „Máme pred sebou neuveriteľne pokrokovú technológiu, ktorá sa nám ponúka priamo na striebornom tanieri. Stačí nám, aby sme si ju jednoducho zobrali skôr, ako to urobí niekto iný.“
„Dovoľte, pán senátor,“ odvážil sa nesmelo namietnuť generál, „moji dvaja pomocníci si už vyskúšali, že naši dvaja sympatickí mimozemšťania nevyzerajú, že by sa im chcelo s nami spolupracovať.“
„Povedzme rovno, že nás nabili,“ dodal tlsťoch a pomasíroval si koleno.
„Viem si predstaviť, ako ste sa k nim priblížili,“ odpovedal senátor s miernym úsmevom. „Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo udržiavali také milé a láskavé vzťahy s doktorkou a s plukovníkom Hudsonom?“
„Aby som pravdu povedal, zdalo sa nám to dosť čudné,“ odpovedal generál, „správali sa tak, ako keby sa poznali už veľmi dlho.“
„Ja si naopak myslím, že boli jednoducho srdečnejší a priateľskejší ako vy.“
„Nuž, fakt sme neboli veľmi láskaví.“
„To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ zhrnul senátor. „Teraz sa musíme skoncentrovať na ďalšiu úlohu. Vy dvaja nájdite plukovníka a jeho kamarátku. Nesmiete ich stratiť z očí ani na okamih. Máte k dispozícii dosť prostriedkov aj fondov. Ďalšie chyby vám už neodpustím.“
„Kto mu teraz povie, že tí dvaja išli na výlet okolo zemegule?“ šepkal tlsťoch do ucha tomu chudému, no vzápätí zastonal od bolesti spôsobenej kopancom, ktorý mu uštedril jeho druh.
„Vy, plukovník, ma prídete zobrať na letisko.“
„Prídete sem osobne?“ zvolal prekvapený vojak.
„Nenechám si ujsť túto udalosť za nič na svete. Ak je to ich pristávacia základňa, budú sa tam musieť vrátiť, ale tentokrát im pripravíme pekný uvítací výbor. S pokynmi vás oboznámim po ceste. Všetkým prajem veľa úspechov v práci,“ a s tým ukončil rozhovor.
Senátor ostal ešte chvíľu pozorovať monitor pred sebou, ktorý po ukončení prenosu ešte zobrazoval sériu nádherných snímok z púšte v Arizone zobrazujúce sa postupne v rámci prezentácie. Potom, ako keby ho niekto náhle prebudil, vstal, stlačil tlačidlo interného telefónu na stole a prísne povedal: „Dajte pripraviť moje lietadlo a zavolajte môjho šoféra. Chcem odletieť maximálne tak o hodinu.“

Kozmická loď Theos – Dar
„Musíme sa vrátiť dolu,“ povedal plukovník dvom mimozemšťanom. „Musím vybaviť niekoľko telefonátov a neverím, že sa to dá urobiť odtiaľto.“
„Nebol by som si taký istý,“ odpovedal s úsmevom Azakis. „Pozri, keď sa do toho dá náš Petri, dokáže veci, ktoré si nevieš ani predstaviť,“ a ťapol kamaráta po pleci.
„Kľud, kľud,“ odpovedal Petri a zamával rukami vo vzduchu. „V prvom rade, čo je to ten „telefonát“, môžeš mi vysvetliť?“
Jack sa trochu začudoval nad otázkou, ktorá sa mu zdala dosť hlúpa, obrátil sa smerom k Elise, ktorá najprv pokrčila plecami, že nevie, čo to má znamenať, no ihneď potom ukázala na vrecko plukovníka a povedala: „Tak mu ukáž svoj mobil, nie?“
Jack rýchlym gestom vybral z vrecka svoj smartfón. Bol to model touch-screen, no nie z tých najnovších. Nikdy sa nesnažil sledovať módu a mať posledný výkrik módy. Uprednostňoval prístroj, ktorý dobre poznal, a nestrácal vždy čas s oboznamovaním sa s novými funkciami.
„Nie som technik,“ povedal Jack ukazujúc mobil mimozemšťanovi, „ale táto vec nám umožňuje rozprávať sa s inou osobou, ktorá má svoj podobný prístroj, no a robí sa to jednoduchou voľbou čísla na klávesnici.“
Petri zobral telefón a pozorne si ho prezeral. „Musí to byť prenos od jednej jednotky k druhej, podobne ako to robia aj naše prenosné vysielače.“
„S jediným rozdielom,“ dodala Elisa, „že pri každom použití to z nás ťahá kopec peňazí.“
Mysliac si, že vzhľadom na obmedzenú schopnosť používania jazyka, nedokáže rozlíšiť všetky poznámky a prirovnania, Petri sa rozhodol ignorovať posledné slová o „ťahaní peňazí“ a sústredil sa na predmet, ktorý mal v ruke. „Budem potrebovať trochu času, aby som pochopil, ako funguje.“
„Pokojne, neponáhľaj sa,“ komentovala to ironicky nespokojná Elisa, „nič sa nedeje, iba nám na hlavu padá planéta.“
Petri na ňu znovu prekvapene pozrel, ale keďže ani teraz nepochopil úplne, čo tým chcela povedať, rozhodol sa nereagovať. Pokrčil plecami a vliezol do najbližšieho modulu na interný presun, ktorý po pár sekundách zmizol.

„Takže, za predpokladu, že bude možné použiť mobil aj odtiaľ, ako chceš pokračovať?“ opýtala sa Elisa a ešte stále sa preberala zo slabosti, ktorá ju postihla v dôsledku nedostatku kyslíka a emócií, ktoré prežila v posledných hodinách.
„Najprv mi napadlo kontaktovať senátora Prestona, priameho nadriadeného generála Campbella. Potom, keďže mi na tejto osobe vždy niečo vadilo, rozhodol som sa pre inú cestu, ako sa dostať k prezidentovi.“
„Myslíš, že do toho môže byť zapletený aj on?“
„Tí dvaja mi nikdy nepovedali úplnú pravdu. Povráva sa, že Preston je zamiešaný dokonca so obchodu s výrobcami zbraní, a tie osoby nie sú celkom čisté. Neverím mu.“
„Takže?“
„Takže sa obrátim rovno na admirála Benjamina Wilsona. Niekoľko rokov bol prezidentovou pravou rukou a bol aj dobrým priateľom môjho otca.“
„Bol?“
„Bohužiaľ, môj otec pred dvoma rokmi umrel.“
„To mi je ľúto...,“ zašepkala Elisa a pohladkala mu ľavé rameno.
„Keď som bol malý, sedával som Wilsonovi na kolenách. Je to jedna z osôb, ktorým bezvýhradne verím.“
„Neviem, čo povedať. Aj keď s ním máš vynikajúce vzťahy, neverím, že bude jednoduché povedať mu takéto novinky po telefóne.“
„Môžem mu poslať nejaké fotky jeho mesta s výhľadom odtiaľ zhora.“
„S našimi senzormi s krátkym dosahom,“ poznamenal Azakis, ktorý stál až doteraz opodiaľ, „mu môžeme v reálnom čase povedať, aký je jeho pulz.“
„Nežartuj, prosím ťa,“ zvolala Elisa a ohnala sa rukou.
„Neveríš mi? Tak pozeraj.“
Azakis, prostredníctvom O^COM, zobrazil na obrovskej obrazovke výhľad zhora na doktorkin základný tábor. O niekoľko sekúnd sa obraz zväčšil tak, že na obraze ostal iba stan s laboratóriom.
„To, čo vidíte...“
„To je môj stan,“ zvolala Elisa, ešte kým Azakis stihol dokončiť vetu.
„Presne. A teraz pozerajte.“
Naraz sa zdalo, že strecha stanu zmizla a pred nimi sa objavili všetky predmety, ktoré boli v stane.
„Môj stôl, moje knihy... neuveriteľné.“
„Keby bol niekto vnútri, mohol by som vám ukázať teplo generované jeho krvným obehom, takže by som mohol vypočítať jeho pulz.“
Spokojný so svojou ukážkou sa mimozemšťan začal hrdo prechádzať po miestnosti.
Plukovník, ktorý sa ešte stále úplne neprebral z prekvapenia, naraz zvolal: „Ako to... „keby tam niekto bol“? Tam by predsa mal niekto byť. Kde, dočerta, skončili dvaja väzni?“
Elisa sa priblížila k obrazovke, aby sa pozrela lepšie. „Možno ich premiestnili. Môžete sa pozrieť aj na zvyšok tábora?“
„Žiadny problém.“
O niekoľko sekúnd začal Azakis s panoramatickým prehliadaním celého tábora. Senzory skúmali celú plochu tábora, ale po tých dvoch nikde ani stopy.
„Museli ujsť,“ skonštatoval lakonicky plukovník. „To znamená, že si ich čoskoro znova nájdeme na krku. Našťastie, aspoň generála odviezli moji muži. Títo traja by boli schopní ešte všeličo vyparatiť.“
„Nie je to dôležité,“ povedala Elisa. „Teraz musíme vyriešiť dôležitejšie veci.“
Ešte ani neukončil vetu, keď sa otvorili dvere modulu na interný prenos. Ladným krokom z nich vystúpila príťažlivá dievčina. V ruke držala úplne transparentnú tácku, na ktorej boli poukladané farebné nádoby.
„Páni,“ oznámil slávnostne Azakis a zoširoka sa usmial. „Predstavujem vám najočarujúcejšieho dôstojníka celej galaxie.“
Jack, ktorému od prekvapenia spadla sánka, dokázal iba zakoktať „dobrý deň“, no hneď nato dostal dobre zasadenú ranu lakťom medzi desiate a jedenáste pravé rebro.
„Vitajte na palube,“ povedala dievčina angličtinou s čudným prízvukom, „myslím, že ste vyhladli. Priniesla som vám niečo na jedenie.“
„Ďakujem, ste veľmi láskavá,“ odpovedala Elisa a pohľadom prepaľovala svojho chlapa.
Dievčina už nepovedala ani slovo. Položila tácku na konzolu po ich ľavej strane, usmiala sa a po niekoľkých sekundách znovu zmizla v tom istom module, ktorým prišla.

„Pekná, však?“ poznamenal Azakis pozerajúc na plukovníka.
„Pekná? Kto? O čom hovoríš?“ poponáhľal sa s odpoveďou Jack, pretože ešte vždy cítil ranu v rebrách.
Azakis sa schuti rozosmial a potom gestom ruky pozval dvoch pozemšťanov, aby sa ponúkli.
„Čo to len je?“ mrmlala Elisa, kým úplne neelegantným spôsobom ovoniavala jedlá.
„Pečeň Nebir“, poponáhľal sa s vymenúvaním mimozemšťan, „kotleta Hanuk a varené korienky Hermes, všetko doplnené, povedzme, „energetickým“ nápojom.“
V reštaurácii Masgouf to bolo niečo celkom iné,“ komentovala lakonicky Elisa. „Ale ja som hladná ako vlk a tak niečo predsa len ochutnám.“
Uchytila kus kotlety rukami a bez veľkých problémov ju začala obhrýzať až do kosti. „Dúfam, že nás z toho nerozbolí brucho, však, Zak? Ochutnaj ju aj ty, zlato. Chuť je trochu zvláštna, ale nie je to zlé.“
Plukovník, ktorý sa s údivom pozeral na Elisu, ktorá bez akýchkoľvek problémov ochutnávala všetky tie zvláštne jedlá z tácky, iba zafrflal: „Nie, nie, ďakujem. Nie som hladný.“
Jeho pozornosť, naopak, upútala zvláštnosť tácky a nádob slúžiacich ako taniere. Chytil jednu nádobu jasnej červenej farby a pozoroval jej konzistenciu. Nádoba bola zvláštna a, čo bolo skutočne čudné, bola úplne studená. Bola chladnejšia ako by si ju predstavoval, ale jedlo vnútri bolo horúce. Špičkou ukazováka prešiel po celom povrchu. Bol neuveriteľne hladký, ale materiál nevyzeral ani ako kov ani ako plast. Na druhej strane, ako by mohla byť nádoba z plastu? Plast používali na iné účely. Čo však bolo skutočne čudné, napriek dokonalosti vonkajšieho opracovania, povrch vôbec nič neodrážal. Tento čudesný materiál úplne pohlcoval svetlo. Priblížil sa uchom k hladkému povrchu a začal naň opatrne poklepávať prostredníkom. Napočudovanie, nádoba nevydávala žiadny zvuk. Bolo to, ako keby udieral na veľkú vatovú guľu.
„Z čoho sú tieto zvláštne predmety?“ opýtal sa zvedavo. „A nádoby na jedlo? Vyzerajú všetky z rovnakého materiálu.“
Azakis, aj keď prekvapený čudnou otázkou, pristúpil aj on k tácke. Zobral do ruky druhú nádobu, táto bola svetlozelenej farby, a zdvihol ju až do výšky očí.
V skutočnosti to nie je skutočný „materiál“ vo vašom zmysle slova.“
„Ako to myslíš? Čo to znamená?“
„Čo zvyčajne používate vy na odkladanie jedál, kvapalín alebo hocičoho?“
„Nuž, zvyčajne na prenos materiálov používame lepenkové alebo drevené škatule. Na podávanie jedál kovové hrnce, keramické taniere a sklenené poháre, zatiaľ čo na prepravu a konzervovanie potravín a nápojov všeobecne plastové nádoby najrôznejších foriem.“
„Plast? Hovoríme o rovnakom plaste, ktorý zaujíma nás?“ opýtal sa vydesený Azakis.
„Myslím, že áno,“ odpovedal plukovník. „V skutočnosti sa plast stal jedným z najväčších problémov v oblasti kontaminácie našej planéty. Vy sami ste nám povedali, že ste ho našli všade obrovské množstvá.“ Urobil krátku pauzu a dodal: „Preto sa nám tak veľmi zapáčila vaša ponuka, že by ste si plast zobrali. Vyriešili by sme tým skutočne obrovitánsky problém.“
„Takže, ak som pochopil správne, vy používate plast ako nádoby a potom ho bez problémov vyhadzujete a znečisťujete všetky kúty planéty?“
„Presne tak,“ odpovedal Jack, čím ďalej, tým viac v rozpakoch.
„Ale to je bláznovstvo, absurdnosť. Vy sa predsa takto ničíte vlastnými rukami.“
„Nuž, ak pridáš aj smog z našich dopravných prostriedkov, z našich fabrík a zo systémov na generovanie energie, dokázali sme ešte niečo horšie. A to sme ešte nehovorili o rádioaktívnom odpade, ktorý ešte stále nevieme ako zneškodniť.“
„Ste nezodpovední blázni. Ničíte najkrajšiu planétu celej slnečnej sústavy. Bohužiaľ, je to aj naša vina.“
„Ako vaša?“
„Boli sme to my, kto pred približne stotisíc rokmi modifikoval vašu DNA. Darovali sme vám oveľa vyššiu inteligenciu než mali ostatné stvorenia na Zemi a vy, ako ste ju využili?“
„Využili sme ju na zničenie našej planéty.“ Jack rozprával so sklonenou hlavou, ako keď niekoho karhá pani učiteľka, že si neurobil úlohy. „Teraz ste sa však vrátili. Dúfam, že nám pomôžete napraviť škody, čo sme napáchali.“
„Nemyslím, že to bude ľahké,“ povedal Azakis, čím ďalej, tým viac rozhorčený, „vďaka analýze, ktorú urobil Petri o stave vašich oceánov, mohli sme zistiť, že množstvo rýb sa od našej poslednej návštevy znížilo o viac ako osemdesiat percent. Ako sa to mohlo stať?“
Jack sa chcel prepadnúť pod zem. „Neexistujú žiadne ospravedlnenia,“ dostal zo seba tichým hlasom. „Sme iba stádo arogantných, namyslených tvorov bez rozumu.“

Elisa, ktorá ticho počúvala Azakisa, prehltla posledný kus pečene Nebir, utrela si ústa opakom ruky a pokojne povedala: „Pozri, nie sme všetci takí, vieš?“
Mimozemšťan na ňu zvedavo pozeral, ale ona rozhodne pokračovala: „Takzvaní „mocní“ nás dostali do takéhoto stavu. Väčšina normálnych osôb bojuje každý deň za ochranu prostredia a všetkých foriem života, ktoré sú na našej milovanej planéte. Je ľahké prísť zďaleka, po tisíckach rokoch a hrať sa na moralistov. Aj keď ste nám dali inteligenciu, nenechali ste nám ani len jednu stranu návodu na jej použitie!“
Jack na ňu pozeral a pochopil, že sa do tej ženy úplne zamiloval.
Azakis ostal stáť s otvorenými ústami. Vôbec nečakal podobnú reakciu. Elisa, naopak, ostala odvážne stáť. „Ak nám chcete skutočne pomôcť, mali by ste nám čo najskôr poskytnúť všetky vaše technologické, lekárske a vedecké poznatky, aj preto, že na tejto planéte neostanete veľmi dlho.“
„Dobre, dobre. Nerozčuľuj sa,“ snažil sa ju mierniť Azakis, „zdá sa mi, že sme vám bez váhania podali pomocnú ruku, alebo nie?“
„Máš pravdu. Prepáč. V podstate ste si mohli jednoducho zobrať svoj plast a vrátiť sa odkiaľ ste prišli bez toho, že by ste nás vôbec pozdravili a riskovali život spolu s nami.“
Elisa skutočne oľutovala svoj výbuch a preto, aby trochu odľahčila situáciu, povedala veselo: „Jedlo však bolo skutočne výborné!“ Potom podišla k mimozemšťanovi a pozerajúc naňho zdola povedala: „Prepáč, nemala som tak hovoriť.“
„Neobávaj sa, veľmi dobre chápem a aby som ti ukázal, že ti nič nezazlievam, darujem ti toto.“
Elisa nastavila otvorenú dlaň a Azakis jej na ňu položil maličký tmavý predmet.
„Ďakujem, čo to je?“ opýtala sa zvedavo.
„To je riešenie na vaše problémy s plastom.“

Nasiriya – Večera
Po náhlom ukončení konverzácie zo strany senátora ostali traja vojaci chvíľu pozerať na monitor, na ktorom sa zobrazovali abstraktné farebné výjavy.
„A teraz? Čo budeme robiť?“ opýtal sa vysoký a chudý, čím prerušil kolektívnu hypnózu pozerania na monitor.
„Ja by som jeden nápad mal,“ odpovedal ten tlsťoch. „Už sme dlho nemali nič pod zub a ja vidím všade okolo seba poletovať hamburgery.“
„Kde chceš nájsť teraz hamburger?“
„Nemám ani poňatia, ale ak niečo ihneď nezjem, odpadnem.“
„Chudáčik, teraz odpadne,“ komentoval to ten chudý. Potom zmenil tón reči: „So všetkými zásobami, ktoré máš na bokoch, by si mohol ostať bez jedla aj mesiac!“
„Teraz už dosť s tými blbosťami! Obaja!“ zvolal namrzený generál. „Musíme pripraviť akčný plán.“
„Ale ja s prázdnym žalúdkom nemôžem rozmýšľať,“ povedal odovzdane tlsťoch.
„No tak dobre,“ povedal Campbell zdvihnúc roky na znak toho, že sa vzdáva, „ideme sa najesť. Plán budeme študovať pri stole, aj tak máme dosť času, kým nedorazí senátor.“
„To je správna reč, pán generál,“ zvolal spokojne tlsťoch. „Poznám miestečko, kde robia fantastickú dusenú baraninu so zemiakmi, mrkvou a hráškom, také chutnučké s curry omáčkou.“
„Nuž, musím povedať, že po takomto podrobnom opise som aj ja trochu vyhladol,“ povedal chudý a pošúchal si ruky.
„No dobre, presvedčili ste ma,“ ozval sa generál a zdvihol sa zo stoličky. „Ideme, ale snažme sa, aby nás nikto nevidel. Aj keď nás ešte určite neodhalili, v každom prípade som ušiel z väzenia.“
„A my dvaja nie?“ ozval sa chudý. „Ušli sme z tábora a určite nás všade hľadajú. V každom prípade, zatiaľ sa na to vykašlime.“
Po niekoľkých minútach sa auto s troma osobami hnalo po poloprázdnych cestách mesta a pri jazde vírilo kúdoly jemného prachu.
„Už sme tu, tamto to je,“ zvolal tučný, ktorý sedel na zadnom sedadle. „Je trochu neskoro, ale poznám majiteľa. Nebude nám robiť žiadne problémy.“
Chudý, ktorý bol za volantom, hľadal nejaké zastrčené miesto na zaparkovanie. Prešiel do vedľajšej uličky a vopchal sa pod chatrnú striešku opusteného domu. Rýchlo vystúpil z auta a podozrivo sa obzeral okolo seba. Nevidel nikoho.“
Obišiel auto, otvoril dvere spolujazdca a povedal: „Všetko v poriadku, generál. Môžeme ísť.“
Ak tlsťoch vystúpil z auta a rýchlym krokom zamieril k hlavnému vchodu reštaurácie. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. Dvere boli zatvorené, ale vnútri sa ešte svietilo. Skúsil nazrieť dovnútra cez sklo, ale pre hustý farebný záves nevidel nič. Nestrácal čas, začal energicky búchať na dvere a neprestal, kým neuvidel, že spoza závesu nakukol chlapík s čiernymi kučeravými vlasmi.
„Kto dočerta....,“ začal chlapík nazlostene, ale keď rozpoznal svojho tučného priateľa, radšej vetu nedokončil a otvoril dvere.
„Ah, to si ty. Čo tu robíš v tomto čase? A kto sú títo páni?“
„Hej, starý zlodejisko, ako sa máš? Títo dvaja sú moji kamaráti a všetci traja sme hladní.“
„Ale už je zatvorené, kuchyňa je uprataná, už sme odchádzali.“
„Myslím, že tento môj priateľ ťa presvedčí lepšie ako ja,“ a zamával pred ním sto dolárovou bankovkou.
„Nuž, viete... musím povedať, že viete presviedčať,“ odpovedal chlapík, rýchlo zobral bankovku z tučnej ruky a vopchal ju do vrecka košele. „Nech sa páči ďalej,“ dodal, otvoril dvere dokorán a súčasne sa mierne uklonil. Traja sa rýchlo obzreli, či ich nikto nesleduje, a jeden po druhom vstúpili do dverí malej reštaurácie.

Reštauráciu tvorili dve miestnosti a nevyzerala veľmi honosne. Na zemi boli surové tmavé tehly. Vo väčšej miestnosti boli tri okrúhle stoly, z ktorých jeden stál na zošliapanom a vyblednutom koberci. Okolo stolov boli vankúše, aj tieto boli dosť opotrebované. V druhej miestnosti, naopak, bolo zariadenie v západnom štýle a zdalo sa, že prostredie bolo „intímnejšie.“ Steny zakrývali ťažké závesy teplých farieb. Osvetlenie bolo tlmené a prostredie boli príjemnejšie. Dva malé stoly už boli prestreté, pripravené pre zákazníkov na druhý deň. Na každom z nich bol tmavozelený obrus s rôznymi výšivkami, obrúsky rovnakej farby, taniere zo svetlej keramiky, vidličky vľavo a nože vpravo a, v strede, vysoká tmavožltá sviečka vo svietniku z čierneho kameňa.

„Môžete ísť tam?“ opýtal sa tlsťoch, zatiaľ čo pravou rukou ukazoval na menšiu miestnosť.
Bez toho, že by odpovedal, kučeravý chlapík vošiel do menšej sály, spojil dva stoly, upravil stoličky a, po miernom úklone ich gestom pozval ďalej, povedal. „Nech sa páči ďalej, tu to budete mať pohodlné.“
Všetci traja sa usadili k stolu a tlsťoch povedal: „Priprav nám tú tvoju špecialitu a dones nám tri pivá.“ Potom, bez toho, že mu dal čas na odpoveď, dodal: „A netvár sa, že pivo nemáš. Viem, že máš schovaných pár debničiek.“

Generál počkal, kým majiteľ reštaurácie nezmizol v kuchyni, potom začal komentovať predchádzajúci rozhovor. „Senátor je človek, ktorý nerobí žiadne okolky. Musíme si naňho dávať veľký pozor. Ak by niečo náhodou nevyšlo, ten by ani chvíľu neváhal, aby najal niekoho iného, aby nás odpravil.“
„Tak to je dobré,“ odpovedal tlsťoch, „zdá sa, že tu nás všetci skutočne milujú, čo?“
„Snažme sa robiť svoju robotu čo najlepšie a nestane sa nám nič zlé,“ komentoval to ten chudý, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo. Poznám dobre tie osoby, ak nebudeme robiť problémy a splníme všetko, čo sa od nás bude žiadať, pôjde všetko hladko a každý z nás dostane svoju odmenu.“
„Áno, peknú guľku do stredu čela,“ poznamenal ten tlstý.
„Ale no tak, nekuvikaj ako zvyčajne. Doteraz vždy všetko dopadlo dobre, nie?“
„Áno, doteraz.“

Medzitým majiteľ reštaurácie, schovaný v kuchyni, hovoril tlmene arabsky do telefónu: „Áno, je to skutočne on.“
„Nezdá sa mi, že prišiel k tebe len tak, bez sprievodu.“
„Sú s ním ďalší dvaja. Jedného poznám veľmi dobre a viem, že pôsobí v nejakej zvláštnej organizácii, ktorá by mala byť nejakým spôsobom naviazaná naňho.“
„Dokážeš ho odfotiť a poslať mi fotku? Nechcel by som všetko zburcovať a nakoniec zistiť, že ide iba o zámenu osoby.“
„Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. Daj mi ešte pár minút.“
Chlapík ukončil hovor, zapol telekameru mobilu, ktorý si vsunul do vrecka košele tak, aby objektív vytŕčal von, zobral hliníkovú tácku a položil na ňu tri veľké poháre. Otvoril tri fľaše piva a tiež ich položil na tácku. Zdvihol tácku pravou rukou, nadýchol sa a vydal sa k stolu s troma hosťami.
„Dúfam, že značka vám bude vyhovovať,“ povedal a ukladal poháre na stôl. „Bohužiaľ, nemáme veľký výber. Zákony o alkohole sú tu veľmi prísne.“
„Áno, áno, neboj sa,“ povedal tlsťoch, chytil fľašu a začal liať pivo do pohára, ktorý sa plnil hlavne penou.
Chlapík sa veľmi pozorne postavil rovno pred generála, zobral mu pohár, mierne sa naklonil a nalial doňho takmer polovicu fľaše. To isté urobil s pohárom chudého a zvolal: „Tak sa to robí. Dúfam, že chudák Iránec nemusí učiť troch Američanov, ako sa leje pivo, však?“
Traja hostia sa srdečne rozosmiali, zdvihli poháre a pripili si.
Majiteľ reštaurácie, potom, čo naznačil zvyčajný úklon, znovu vošiel do kuchyne. Ihneď po prekročení prahu a keď sa uistil, že ho nikto nesleduje, skontroloval vlastný mobil, aby si overil zábery. Obraz bol trasľavý, ale tvár generála Campbella bola dobre viditeľná. Poslal video na číslo, na ktoré volal predtým a trpezlivo čakal. Neprešla ani minúta, keď ho jemné vibrovanie telefónu upozornilo na prichádzajúci hovor.
„Je to on,“ povedal hlas na opačnej strane, „do hodiny, maximálne, sme tam. Nedovoľ, aby niekam zmizli.“
„Práve prišli a ešte nezačali jesť. Nemusíte sa ponáhľať,“ a zložil.

Kozmická loď Theos – Admirál
Elisa sa ešte stále dívala na malý predmet, ktorý jej Azakis nechal padnúť do ruky, keď sa otvorili dvere modulu číslo šesť na interný presun. Vystúpil z neho Petri so žiarivým úsmevom a v ruke držal plukovníkov mobil.
„Zvládol som to,“ zvolal, „teda, aspoň myslím.“ Rýchlo podišiel k trom, ktorí stáli pri riadiacom pulte a pokračoval: „Je to rozhodne zastaralý systém, ale myslím, že som odhalil princíp fungovania. Pripojil som sa k jednému z tých satelitov, ktoré krúžia okolo planéty, nižšie, ako je naša loď, a myslím, že teraz môžete volať.“
„Si génius, priateľu,“ zvolal Azakis, „nemal som pochybnosti, že to dokážeš.“
„Skôr, ako budeme oslavovať, najprv vyskúšajme, či to bude skutočne fungovať,“ ozval sa Jack, vytiahol mobil z rúk mimozemšťana. Plukovník pozorne sledoval displej mobilu a s úžasom povedal: „Neuveriteľné, mám tu tri prúžky signálu.“
„No tak, skúšaj,“ povzbudila ho vzrušená Elisa.
Jack rýchle prebehol zoznam kontaktov a vyhľadal číslo admirála Wilsona. No skôr ako zavolal, napadlo mu jedna otázka: „Koľko hodín je teraz vo Washingtone?“
„No, malo by tam byť tak pol tretej popoludní,“ odpovedala Elisa potom, čo sa pozrela na svoje hodinky.
„Dobre, takže skúsim.“ Jack sa nadýchol a stlačil tlačidlo „Volať“. Telefón zvonil. Neuveriteľné...
Trpezlivo čakal a až po siedmom zazvonení sa ozval hlboký admirálov hlas: „Admirál Benjamín Wilson, kto je tam?“
„Admirál, tu plukovník Jack Hudson, počujete ma?“
„Iste synu, silno a jasne. Mám radosť, že ťa po takom dlhom čase zase počujem. Si v poriadku?“
„Admirál... Áno, áno, ďakujem...“ Jack bol veľmi zarazený a skutočne nevedel odkiaľ začať. „Ruším vás kvôli jednej veľmi súrnej udalosti, ale … je to vlastne úplne neuveriteľné.“
„Chlapče, tak už ma nenapínaj. Čo sa vlastne deje?“
„Nuž, veľmi ťažko sa to vysvetľuje. Dôverujete mi, však?“
„Ale jasné, čo sú to za otázky?“
„To, čo vám chcem povedať sa môže zdať absurdné, ale môžem vás uistiť, že je to čistá pravda.“
„Jack, ak mi ihneď niečo nepovieš, moje úbohé srdce by to nemuselo zvládnuť.“
„Ok.“ Plukovník urobil malú pauzu, potom povedal všetko jedným dychom. „Ja sa v tejto chvíli nachádzam na obežnej dráhe okolo Zeme. Som na vesmírnej lodi mimozemšťanov a mám hrozné novinky, ktoré by sme mali oznámiť priamo prezidentovi Spojených štátov. Vy ste jediná osoba, ktorej dôverujem a kto by mi mohol pomôcť dostať sa s ním do kontaktu. Prisahám vám na pamiatku môjho otca, že to nie je žart.“
Prešlo niekoľko dlhokánskych sekúnd, počas ktorých nevyšiel zo slúchadla žiadny zvuk. Chvíľočku sa Jack obával, že to admirála skosilo. Potom hlas z druhej strany povedal: „Skutočne mi voláš zhora? A ako si to, dočerta, dokázal?“
Wilson je skutočne neuveriteľný. Namiesto toho, aby sa obával, čo s mimozemšťanmi, pýta sa, ako dokáže telefonovať z vesmíru... Fantastický...

„No, pomocou ich technológie dokázali vytvoriť spojenie s telekomunikačným satelitom. Neviem vám povedať oveľa viac.“
„Mimozemšťania. Ale odkiaľ prišli? A čo je to hroziacu katastrofu? A prečo by mali zobrať práve teba?“
„Admirál, je to dlhý príbeh, ktorý vám raz, dúfam, budem mať príležitosť porozprávať, ale teraz je dôležitejšie, aby ste ma čím skôr spojil s prezidentom.“
Chlapče môj, ja ti síce slepo verím, ale aby som niečo podobné povedal nášmu milovanému prezidentovi, budem potrebovať niečo viac, ako jeden tvoj telefonát.“
„Myslel som si to a zdá sa mi to správne,“ pokračoval Jack. „A keby som vám povedal, že v tejto chvíli sedíte v hnedom kresle a na kolenách máte výtlačok New York Times, zneli by vám moje slová presvedčivejšie?“ Petri dokázal pomocou signálov admirálovho telefónu zistiť jeho koordináty, umiestnil Theos práve nad zenit mesta a aktivoval senzory krátkeho dosahu, ktoré zamieril priamo na zdroj emisií.
„Do hája!“, admirál vyskočil na nohy, až noviny sadli na zem. „Ako si sa to dozvedel? Tu nemôžu byť skryté telekamery. Moju kanceláriu dôsledne kontrolujú každý deň.“
„To, čím sa pozerám, nie je skutočná „telekamera“. Povedzme, že je to absolútne neuveriteľný zobrazovací systém. Sme 50 000 kilometrov od Zeme a mohol by som odtiaľto bez problémov čítať vaše noviny. Mohol by som vám dokonca povedať, aký máte práve pulz.“
„Žartuješ, však?“
Jack pozrel na Petriho, ktorý okamžite zmenil režim vizualizácie.
Admirál bol teraz na obraze ako ružovkastá osoba, s rôznymi žltkastými a tmavosivými odtieňmi. Na obrazovke vpravo hore sa zobrazilo niekoľko číslic. Jack ich prečítal a pokračoval: „Vaše srdce má deväťdesiat úderov za minútu a váš tlak je 135/90 mmHg.“
„Ja viem, vyšší ako by mal byť. Beriem aj tabletky na tlak, ale nie vždy sa udrží, Vieš, roky...“ Potom sa zamyslel a zvolal: „Ale veď to je všetko neuveriteľné, ohromné. Myslíš, že by si mohol to isté urobiť aj s prezidentom?“
„Myslím, že áno,“ odpovedal Jack a snažil sa získať potvrdenie svojich slov obracajúc sa na Petriho, ktorý iba mierne prikývol.
„Mohol by si mi aspoň naznačiť, čo sa deje? Vzhľadom na to, že prišli ktovie odkiaľ , aby nám tú udalosť oznámili, zrejme je to niečo veľmi vážne.“
„Áno, zdá sa mi správne, že by ste mali vedieť, o čo ide.“
Elisa ho gestami a grimasami povzbudzovala, aby pokračoval.
„Ich planéta sa veľmi rýchlo približuje k našej. Jeden z jej satelitov, presne Kodon, preletí úplne tesne okolo nás o menej ako sedem dní a to by mohlo spôsobiť veľmi vážne nepríjemnosti. Mohlo by to ovplyvniť aj našu obežnú dráhu a obežnú dráhu Mesiaca. Na našej planéte by mohlo dôjsť k vážnym prílivom a vysoké vody by mohli zmiesť milióny ľudí. Jednoducho, hrozí nám obrovská katastrofa.“
Admirál ostal úplne onemený. Sťažka dosadol na svoje hnedé kreslo a iba zašepkal: „Nemôžem tomu uveriť.“
„V skutočnosti, títo naši priatelia sú ochotní poskytnúť nám systém, ktorý by bol schopný zamedziť väčšine katastrofických dôsledkov, ale je to veľmi nebezpečná procedúra, ktorá nebola nikdy predtým vyskúšaná v praxi. Okrem toho, aj keby všetko išlo podľa plánov, nedokážeme sa úplne vyhnúť dôsledkom. Určitá časť planetárneho vplyvu sa nebude dať úplne anulovať. Preto sa budeme musieť pripraviť, aby sa škody znížili na minimum.“
„Chlapče môj,“ odpovedal zdržanlivo admirál, „myslím, že prezident by mal byť ihneď informovaný o všetkom, čo si mi povedal. Dúfam iba, pre tvoje aj moje dobro, že toto všetko nie je iba žart, pretože v opačnom prípade by to malo pre nás nepríjemné dôsledky. Možno som iba jednoducho zaspal na mojom kresle a o chvíľku sa zobudím a uvedomím si, že to bude iba nočná mora.“
„Aj mne by sa to tak páčilo, pán admirál. Bohužiaľ, toto nie je zlý sen, ale surová skutočnosť. Dúfam, že mi pomôžete odovzdať tieto novinky prezidentovi.“
„Dobre. Daj mi iba trošku času, aby som našiel správny kanál. Ako ťa môžem kontaktovať?“
„Myslím, že mi môžete jednoducho zavolať na toto číslo,“ povedal Jack, a znovu sa obrátil na Petriho, ktorý iba pokrčil plecami. „Malo by to fungovať,“ pokračoval Jack, „v každom prípade, ak nezavoláte do jednej hodiny, zavolám ja, dobre?“
„Dobre, teda sa počujeme neskôr.“
„Ďakujem vám, skutočne zo srdca ďakujem,“ povedal plukovník a ukončil hovor. Niekoľko sekúnd ostal úplne nehybne stáť s pohľadom upretým do prázdna, potom sa obrátil k ostatným, ktorí úplne viseli na jeho perách, a povedal „Pomôže nám.“
„Dúfajme,“ odpovedal váhavo Elisa. „Nemyslím, že bude jednoduché presvedčiť prezidenta, že toto nie je iba nejaký výmysel.“
„Iba on by to mohol zvládnuť. Dajme mu trochu času.“ Potom, obrátiac sa k Petrimu povedal: „Prosím ťa, snaž sa pomocou tých tvojich „senzorov“ alebo iných tvojich diabolských vynálezov, pripraviť pekné divadielko. Musíme ich úplne ohromiť.“
„To nechaj na mňa,“ odpovedal Petri so sardonickým úsmevom. „Špeciálne efekty nebudú určite chýbať.“
„Ak chceš, môžem ti presne ukázať rezidenciu prezidenta v Bielom dome, alebo Pentagon, čo je sídlo generálneho štábu Ministerstva obrany.“
„Takže,“ povedala Elisa priblížiac sa k Azakisovi, „zatiaľ čo sa vy dvaja zabávate a strašíte tých chudákov na Zemi, bola by som vám veľmi vďačná, keby si mi vysvetlil, čo je to tá zvláštna vecička, čo si dal predtým.“
„Ako som ti už povedal, myslím, že by to mohlo byť riešenie pre všetky vaše problémy s odpadom.“
„Teraz mi povieš, že to stačí zapnúť a všetok plast zmizne?“
„Nanešťastie, niečo podobné sme ešte nevymysleli, ale toto by vám mohlo pomôcť nahradiť ho.“
„Som samé ucho,“ a podala mu maličký predmet.
„Táto vecička je minigenerátor silového poľa. Vďaka jednoduchému programovaniu dokáže nadobudnúť ľubovoľnú formu.“
„Nechápem.“
„Teraz ti ukážem. Otvor ruku.“ Azakis opatrne chytil hranol medzi palcom a ukazovákom a položil jej ho na otvorenú dlaň. Neprešla ani sekunda, keď sa mu na ruke objavila prekrásna pestrofarebná miska.
„Čo to je...“, prestrašená Elisa inštinktívne stiahla ruku, čo spôsobilo, že miska spadla na zem, ale nerozbila sa, iba sa odrážala a poskakovala, čo bolo však zvláštne, nevydávala žiadny zvuk.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa Elisa. „to som nechcela, naozaj,“ povedala a zohla sa, aby misku zdvihla.
Zdvihla ju a začala si ju pozorne obzerať zo všetkých strán. Napriek úplne hladkému povrchu miska neodrážala žiadne svetlo. Na dotyk bol predmet chladnejší ako by sa dalo čakať a vyzeral, že nie je vyrobený zo žiadneho zo známych materiálov.
„Je to úplne neuveriteľné. Ako si to dokázal?“
„To je všetko jeho zásluha,“ odpovedal Azakis ukazujúc na malý čierny predmet, ktorý vyzeral ako zarámovaný na dne misky. „To ten predmet vytvára silové pole vo forme, ktorú vidíš.“
A mohol by si to premeniť aj na formu fľaše?“
„Určite,“ odpovedal Azakis s úsmevom. „Pozri,“ dotkol sa ukazovákom malého hranola a nádoba zmizla. Znovu zovrel hranol medzi palcom a ukazovákom a z ničoho nič sa zjavila kobaltovo modrá fľaša s dlhým hrdlom.
Elisa ostala stáť s otvorenými ústami a chvíľu jej trvalo, kým sa prebrala. Potom, bez toho, že by odtrhla oči z vytvoreného predmetu, povedala: „Jack, poď, toto musíš vidieť.“
Plukovník, ktorý už dal Petrimu všetky indikácie na identifikáciu oboch objektov, sa obrátil a približoval sa k nej pokojným krokom. Pozeral na predmet, ktorý držal Azakis v ruke a znudene povedal: „Fľaša? Čo je na tom také zaujímavé?“
„Áno, fľaša,“ odpovedala trochu napálená Elisa, „akurát, že pred chvíľou to bola prekrásna pestrofarebná miska.“
„Ale no tak, neuťahuj si zo mňa.“
„Zak, ukáž mu to.“
Mimozemšťan zopakoval tie isté úkony ako pred chvíľou a v rukách sa mu objavila obrovská guľa čierna ako decht.
Do riti,“ zvolal plukovník a uskočil dozadu.
„Toto by ste mali poznať, nie?“ odpovedal Azakis, zatiaľ čo objímal guľu s takmer metrovým priemerom.
„Áno, áno,“ zvolala doktorka vzrušene. „Je úplne rovnaká ako tá, ktorú sme našli pochovanú v tábore, vnútri tej záhadnej kamennej schránky.“
„A boli tam ďalšie tri,“ dodal plukovník, „čo potom zaistili pristátie vašej lode.“
„Presne tak,“ potvrdil Azakis. „Nechali sme ich tam, keď sme tam boli naposledy. Slúžili nám ako značky na označenie miesta nášho nákladu plastu.“
„Super,“ zvolala Elisa. „Teraz sa to pomaly vyjasňuje.“
„Prepáč, hlúpa otázka,“ povedal Jack obrátiac sa k mimozemšťanovi. „Ale ak by sme chceli použiť tieto veci ako nádoby, napríklad na vodu, mali by sme vymyslieť aj praktický systém na otvorenie a zatvorenie. Ako by sa to dalo vymyslieť?“
„Jednoduché. Stačí použiť druhý hranol a vytvarovať z neho viečko.“
„Som hlupák, že som na to nepomyslel,“ zvolal Jack a udrel sa po čele.
„Ako voláte tieto sympatické vecičky?“ opýtala sa Elisa zvedavo.
„Na našej planéte ich voláme Shani,“ odpovedal Azakis a znovu zrušil guľu a vrátil jej tmavý hranol.
„Takže toto je malý Shani,“ povedala Elisa s úsmevom znova si obzerajúc hranol. „Môžem aj ja skúsiť niečo vytvoriť?“
„No, nie je to také jednoduché. Ja to dokážem, pretože na jeho programovanie v reálnom čase využívam moje zariadenie N^COM. Takže, buď naimplantujem jedno aj tebe alebo...“ Prerušil sa a začal sa prehrabávať v zásuvke na boku konzoly. Po niekoľkých sekundách vytiahol prilbu podobnú tej, ktorú predtým používali na dýchanie, a podal ju Elise dokončiac vetu: „použiješ toto.“
„To si mám nasadiť na hlavu?“ opýtala sa váhavo Elisa.
„Iste.“
„Nieže mi to osmaží mozog?!“
Azakis sa usmial. Opatrne ju chytil za ruky a pomohol jej správne si prilbu nasadiť.
„A teraz?“
„Zober Shani medzi prsty a mysli na nejaký predmet. Nemaj strach, čo sa týka rozmerov. Je naprogramovaný tak, aby po premene nepresiahol meter kubický.“
Elisa zatvorila oči a skoncentrovala sa. Po niekoľkých sekundách sa medzi jej rukami zjavil trojramenný strieborný svietnik.
„Bože,“ zvolala očarená. „To je absurdné. Neuveriteľné.“ Elisa nedokázala udržať svoje emócie. Obracala svietnik v rukách a skúmala jeho detaily. „Je presne taký, ako som si ho predstavovala. To nie je možné, snívam.“

Nasiriya – Nástrahy
Dva veľké otvorené džípy prichádzajúce zo severnej časti mesta, každý s troma osobami, zastali pred červeným semaforom na zdanlivo opustenej križovatke. Trpezlivo čakali na zelenú a potom pomaly pokračovali v jazde ďalších približne dvadsať metrov, až kým nedošli k starej opustenej dielni.
Z prvého z dvoch džípov zliezol korpulentný chlap so starými nožnicami, ktorý sa opatrne priblížil k vchodu a prestrihol hrdzavý železný drôt, ktorý držal zavreté veľké dvere. Ihneď za ním vystúpil z druhého vozidla druhý muž. Ak on bol dosť korpulentný. Spoločnými silami presunuli starý panel, ktorý slúžil ako dvere. Museli sa trochu namáhať, ale nakoniec sa panel s kovovým škripotom otvoril. Panel posunuli nabok, čím sa vchod úplne odkryl.
Vodiči oboch vozidiel, ktorí čakali s motormi na minimálnych otáčkach, vošli do starej dielne a vypli motory.
„Ideme,“ povedal muž, ktorý vyzeral na šéfa, zatiaľ čo z džípov zoskakovali ďalší traja. Dvaja, ktorí ostali pri vchode, sa pripojili k skupinke a všetci šiesti vošli do hlavného vchodu reštaurácie.
„Vy traja, dozadu,“ nariadil šéf.
Všetci členovia malej prepadovej skupiny boli ozbrojení puškami AK-47 a na opaskoch niektorých z nich boli zahnuté puzdrá na arabské nože Janbiya. Neboli to veľmi dlhé dýky, ale ich čepele boli naostrené na oboch stranách, čo z nich robilo skutočne hrozivé zbrane.

Majiteľ reštaurácie, vedomý si skutočnosti, že každú chvíľu mohli prísť jeho spoločníci, lietal medzi salónikom a zadným vchodom, odkiaľ vyzeral vonku, aby kontroloval podozrivé pohyby. Túto jeho nervozitu si však všimol generál, ktorý bol dosť skúsený na to, aby si domyslel, že niečo nie je v poriadku. S výhovorkou, že si berie fľašu piva, priblížil sa k uchu tlsťocha a zašepkal: „Nezdá sa ti, že ten tvoj kamarát je nejaký nervózny?“
„Pravdu povediac, aj ja som si to už všimol,“ odpovedal tlsťoch potichu.
„Odkedy ho poznáš? Nie že nám organizuje nejaké blbé prekvapenie?“
„Nie, to snáď nie... Vždy to bol správny chlap.“
„Keď hovoríš,“ povedal generál a rýchlo vstal zo stoličky, „ale sa mu neverím. Ideme preč, a to rýchlo.“
Ďalší dvaja sa na seba chvíľku neveriacky pozerali, potom sa aj oni zdvihli a išli za majiteľom.
„Vďaka za všetko,“ povedal tlsťoch, „ale teraz musíme padať,“ a vsunul mu do vrecka košele stodolárovku.
„Ale veď ste ešte nemali dezert,“ namietol kučeravý chlap.
„Lepšie, držím diétu,“ odpovedal tlsťoch a ponáhľal sa k dverám. Vykukol za záves a, keďže nevidel nič zvláštne, naznačil ďalším dvom, aby ho nasledovali. Nestihol sa dostať ani cez prah, keď kútikom oka postrehol tri sprava sa blížiace osoby.
„Bastard,“ stihol iba vykríknuť, keď mu najbližší z troch lámanou angličtinou nakázal zastaviť sa. Namiesto toho odtrhol z opasku granát a, otočiac sa k svojim kamarátom, zvolal „Flashbang!“
Tí dvaja okamžite zavreli oči a zapchali si uši. Hlbokú noc prerušilo oslepujúce svetlo a hlučný výbuch. Traja útočníci, prekvapení reakciou tlsťocha, ostali niekoľko sekúnd oslepení a ohlušení výbuchom granátu, preto nestihli zastaviť troch Američanov, ktorí utekali smerom k svojmu vozidlu.
„Páľte,“ zvolal šéf prepadovej skupiny.
Dávka z AK-47 sledovala utečencov, ale vzhľadom na to, že účinok flashbang ešte nepominul, strely nikoho nezasiahli.
„Preč, preč,“ kričal chudý, vytiahol svoju Berettu M9 z puzdra pod pažou a odpovedal na streľbu.
Tlsťoch v behu vytiahol z vrecka saka diaľkový ovládač a otvoril dvere vozidla. Potom skočil dovnútra a uchytil jednu z pušiek M-16, ktoré nosil vždy so sebou. Hodil ju generálovi a sám si zobral guľomet FN P90 a začal páliť na útočníkov.
„Poďme preč!“ zreval ten chudý a so sklonenou hlavou prešiel rovno k dverám vodiča. Kým ho kryli jeho dvaja priatelia, vliezol do auta. Ďalšia dávka spoza chrbta vyrazila diery na plechovej bráne šopy pred nimi.
Medzitým traja agresori, ktorí sa dostali do reštaurácie zozadu, vykukli z hlavných dverí a pripojili sa ku svojim druhom z útočnej jednotky. Mierili rozhodne lepšie ako ich kolegovia. Jeden z nábojov zasiahol spätné zrkadlo, ktoré sa rozbilo na tisíc kúskov.
„Došľaka“, zvolal ten chudý, inštinktívne sklonil hlavu a snažil sa naštartovať.
„Generál, nastupujte,“ zvolal tlsťoch strieľajúc v smere útočníkov.
S mladíckou mrštnosťou sa generál Campbell hodil na zadné sedadlo, zatiaľ čo mu náboj zavadil o ľavú nohu a zavŕtal sa do otvorených dverí. Rýchlym pohybom uvoľnil zadné sedadlo, aby dosiahol do batožinového priestoru. Okamžite si všimol granáty uložené v polystyrénovom obale. Nerozmýšľal, z jedného odtrhol poistku a hodil ho smerom k útočníkom.
„Granát,“ zvolal a dosadol na sedadlo.
Kým nová dávka z AK-47 rozbíjala zadné okno a ničila zadné pravé svetlo, granát sa dokotúľal doprostred skupinky útočníkov, ktorí sa, vedomí si hroziaceho nebezpečenstva, hodili na zem. Ohlušujúci výbuch preťal tmu noci.
Tlsťoch využil prekvapujúci zásah generála a utekal k dverám spolujazdca, vysadol a s jednou nohou ešte vonku kričal: „Choď, choď!“
Chudý stlačil pedál plynu až na podlahu, gumy zapískali a vozidlo vyskočilo smerom k starej bráne opustenej šopy. Váha vozidla ľahko prerazila hrdzavý plech vrát, ktoré padli na zem. Auto pokračovalo vo svojej bláznivej jazde a ničilo všetko, čo mu stálo v ceste. Staré črepníky, polorozpadnuté drevené debničky, stoličky, dokonca aj dva stĺpy osvetlenia. Z autom sa zdvihli mraky prachu a piesku. Chudý za volantom sa síce snažil vyhýbať sa prekážkam, pri otáčaní volantom doprava a doľava využíval svoju hmotnosť, no nedokázal sa vyhnúť polorozpadnutému drevenému stĺpu, ktorý podopieral celú striešku. Šopa sa zatriasla a potom sa zrútila, ako keby na ňu dopadla obrovská skala. Toto všetko sa stalo vo chvíli, keď vozidlo potom, čo prerazilo aj zadné dvere, vyletelo zo starej dielne a vletelo do hromady odpadkov, ktorá ostala na boku cesty. Tam sa auto zastavilo.
„Došľaka,“ zvolal generál, ktorý už niekoľkokrát udrel hlavou do dverí vozidla. „Kto ťa učil šoférovať?“
Ako odpoveď chudý znovu stlačil pedál akcelerátora až na podlahu a snažil sa vyslobodiť vozidlo z odpadkov. Medzi kolesá sa dostalo niekoľko farebných handier a za zadnom nárazníku ostal zavesený starý televízor. Musel sa najprv vymotať z odpadkov, až potom prešiel na okraj cesty. Nakoniec sa podarilo dostať vozidlo cez nízky obrubník na hlavnú cestu smerujúcu na východ.
„Kto to bol, dočerta?“opýtal sa tlsťoch, kým sa konečne bezpečne usadil na sedadle a zatvoril dvere.
„To by si sa mal opýtať svojho kamaráta v krčme,“ odpovedal stručne chudý.
„Ak sa mi dostane do rúk, dám mu zožrať všetky lyžice a vidličky, a aj varechy.“
„No čo už, kamarát môj. Už by si mal vedieť, že tu nemôžeš veriť nikomu.“ A kým zabáčal do uličky vpravo, dodal: „Aspoň sme si dali niečo pod zub.“
Tmavé auto sa rozbehlo do tmavej noci, no za sebou nechávalo nezvyčajnú stopu neidentifikovanej kvapaliny.

Kozmická loď Theos – Prezident
„Ale odkiaľ berie energiu na vytvorenie takého silného silového poľa?“ opýtal sa zvedavo plukovník, zatiaľ čo pozorne sledoval práve vytvorený svietnik.
„Energia je všade, v každom mieste vesmíru,“ odvetil Azakis. „Toto všetko, čo ho tvorí, je otázkou hmoty a hmota nie je nič iné, ako ako forma energie a naopak. Dokonca aj živé bytosti nie sú nič iné ako jednoduché formy energie a hmoty.“
„Sme z rovnakej látky ako hviezdy,“ pošepkala uchvátená Elisa, ktorá si pripamätávala slová niekoho slávneho, ale v tej chvíli si nevedela spomenúť na jeho meno.
„Tak s tým súhlasím, ale dokázať ju takto skrotiť, to nie je len tak,“ odpovedal plukovník.
Chcel sa opýtať ďalšie veci, ale prerušila ho melódia blues vychádzajúca z jeho mobilu.
„Kto to je?“ opýtal sa nahlas, kým čítal meno volajúceho „Camp Adder – Väzenie”.
„Plukovník Hudson,“ povedal stroho do mikrofónu.
„Plukovník, konečne.“
Jack ihneď rozpoznal hlas čierneho seržanta, ktorý ho sprevádzal už na mnohých akciách. „Seržant, čo sa stalo?“
„Sú to už hodiny, čo vás hľadám. Kde ste, preboha?!“
„No, dalo by sa povedať, že sa otáčam ako mesiac okolo zeme. Ale povedzte, seržant, čo sa stalo?“
„Chcel som vás iba informovať, že vaša žiadosť o presun generála bola splnená bez problémov.“
„Žiadosť o presun generála? O čom to, do riti, hovoríte?“
„Mám pred sebou písomný rozkaz, vami podpísaný, ktorý autorizuje generála Richarda Wrighta a plukovníka Olivera Morrisa, aby prevzali generála Campbella a previezli do na miesto top secret. Overil som podpis, je skutočne váš.“

Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40850877) на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.